Autorka Mary Ellen Taylor vo svojom románe Domček na konci sveta, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Noxi, prepája súčasnú dejovú líniu s minulosťou, buduje atmosféru južanského prostredia a postupne odkrýva vrstvy osobných i rodinných drám.

Hlavnou hrdinkou je Ivy Nealová, mladá žena, ktorá sa po osobnej tragédii vracia do Nags Head v Severnej Virgínii. Návrat v tejto knihe nesymbolizuje len vrátiť sa na miesto, kde kedysi žila, ale najmä postaviť sa čelom nielen bolesti zo straty, ale aj nevyriešeným otázkam zo svojej minulosti. „Domček na konci sveta“, ktorý zdedí, sa stáva symbolom útočiska, no zároveň miestom, kde sa nedá utiecť pred pravdou.

Autorka pracuje s dvoma časovými rovinami - súčasnosť a minulosť. Minulá línia postupne vysvetľuje korene rodinných konfliktov a rozhodnutí, ktoré formovali Ivyinu identitu a zároveň ukazujú život jej babičky Ruth. Súčasnosť sleduje zase proces uzdravovania Ivy, hľadania vlastného miesta a schopnosti znovu dôverovať sebe, no aj iným. Pre čitateľov môže byť veľmi veľkou pomôckou rodokmeň, ktorý sa nachádza na zadných stranách knihy, pretože niekedy sa môže stať, že sa v menách s prelínaním deja, stratia.

Ilustračné foto. Zdroj: zilina.sp21.sk

„Nech bol dôvod odolnosti domčeka akýkoľvek, videla to ako požehnanie. Ivy dostane šancu začať odznova, či sa tu rozhodne žiť alebo ho predá. Nemohla dať vnučke lepší dar.“

Ivy je psychologicky dobre prepracovaná postava. Nie je bezchybná, pretože po strate blízkeho človeka reaguje možno asi ako každý z nás, keď nás niečo zasiahne - s odstupom, iróniou a únikom do práce. Jej návrat je spočiatku motivovaný skôr povinnosťou než túžbou. Postupne však čitateľ sleduje jej vnútornú transformáciu.

Na druhej strane je Dalton. Ten predstavuje protiváhu Ivy, pretože je pevne zakotvený v komunite miesta, kde žije, je spätý s miestom, ktoré Ivy kedysi opustila. Aj on však nesie minulosť, ktorá ho poznačila. Autorka ho vykresľuje s citom pre detail. Jeho ticho často vypovedá viac než slová. Vzťah medzi Ivy a Daltonom nie je iba romantickou líniou, ale aj metaforou návratu k dôvere a schopnosti zdieľať bolesť.

„Jeho sivé oči boli vždy sústredené na človeka, s ktorým sa rozprával. Neplytval slovami, ani nepredstieral, že vás počúva, ak to tak nebolo. Ak ste si vyslúžili jeho pozornosť, dostali ste ju naplno.“

Jedným zo silných prvkov knihy je aj prostredie. Opisy prírody, vône mora, šumenia trávy či starých drevených domov vytvárajú melancholickú, miestami až meditívnu atmosféru. Domček samotný funguje aj ako symbol, pretože predstavuje pomyslenú pamäť rodiny, bezpečie aj bremeno minulosti. Autorka kladie dôraz na to, že odpustenie (v akejkoľvek podobe) je nevyhnutným krokom k vnútornému pokoju.

Hoci je to román, čiže čitateľ očakáva romantickú linku a šťastný vzťah, kniha sa venuje dôležitým témam, akými sú napríklad rodinné konflikty, tajomstvá a druhá šanca, romantická linka je až sekundárna, no vôbec nezaostáva. Oceňujeme, že sa autorka vybrala aj týmto smerom, pretože vďaka tomu sme sa z knihy mohli aj niečo dozvedieť a nielen prežiť romantický vzťah dvoch osôb. Striedanie časových línií je prehľadné a postupne buduje napätie, pretože sa chceme dozvedieť, čo sa v minulosti skutočne stalo a ako to ovplyvní budúcnosť.

„Edna má pravdu. Tajomstvá sú len na príťaž.“

Medzi slabé stránky románu by sme však zaradili menej dynamický dej. Príbeh a dej knihy je skôr zameraný na to, aby Ivy zistila, čo sa stalo v minulosti a na komplikovaný rodokmeň, než nejaké rýchle napredovanie postáv v súčasnosti. Taktiež môže niekto považovať za mínus predvídateľný dej. Skúsený čitateľ si domyslí, ako kniha skončí, preto ju nemusí vyhľadávať niekto, kto má rád komplikované zápletky a akčnejší priebeh knihy.

Ak máte radi pomalšie príbehy s rodinným tajomstvom, silnou ženskou hrdinkou a atmosférou malomestského prostredia, táto kniha vás pravdepodobne osloví a môžete jej dať šancu.