Badžgi, po záverečnom hvizde si okamžite zobral do rúk mikrofón. Bolo to spontánne?

• Nie, bolo to všetko premyslené. Ja som vždy šoumen, vždy si užívam oslavy po výhre. Som rád, že sa pridali fanúšikovia a že sme sa mohli tešiť spolu. To je to najviac. Bolo to naplánované, predstavoval som si to celé už pred zápasom.

Takže ako v sne?

• Bolo to ako v tom sne, len sa mi to nesnívalo. Odkedy sme postúpili do finále, som si to celé vizualizoval – od momentu, keď rozhodca zapíska koniec, ako sa rozbehneme na trávnik, až po oslavy v kabíne. Jediný problém bolo vylieť na brvno, to sa dosť šmýkalo, takže som sa hore sám úplne nedostal.

Na chvíľu si sa stal aj spíkrom kotla.

• Bolo to super. Keď som nehrával za áčko, chodil som na sever povzbudzovať. To, že som mohol rozkričať celú tribúnu, bol splnený sen. Som rád, že som ich všetkých mohol strhnúť.

Mal si v hlave konkrétne chorály?

• Na začiatku sme sa trochu nepochopili – zakričal som len MŠK a tribúna odpovedala Žilina. Ja som mal však v úmysle spievať „MŠK Žilina, na Slovensku najlepšia“...Napokon sme sa zladili. Mal som ich nachystaných viacero. Najviac som chcel dať „Povstaň, ak si Žilinčan“. Ten moment, keď všetci najprv potichu sedia a potom sa postavia a rozkričia tribúnu, som veľmi chcel zažiť.

Fanúšikovia tak videli inú tvár Badžgiho, než na ihrisku. Však?

• Šport je šport. Na ihrisku sa hrá, maká. Pre mňa je dôležité to oddeliť. Futbal je veľká časť môjho života, ale na ihrisku som niekto iný ako v realite. Myslím si, že každý, kto ma pozná, to vie.

MŠK ani nepocítilo odchod Ľuba Belka, ako si sa zžil s tlakom brankárskej jednotky?

• Mentálnej príprave sa venujem od šestnástich rokov. Vždy som chcel chytať o kategóriu vyššie než som bol, aby som sa posúval. Mal som totižto jasné nastavenie: Keď raz prídem do áčka, nechcem, aby bolo vidieť veľký rozdiel medzi mládežou a mužským futbalom. Mojím absolútnym vzorom je Kobe Bryant. Jeho „Mamba mentality“ je pre mňa životná filozofia — študoval som jeho rozhovory, podcasty, dokumenty, knihu. Obdivujem, ako dokonale rozumel vlastným emóciám, svojmu nastaveniu, prečo robí veci tak ako robí a čo znamená byť medzi najlepšími. Inšpirujú ma aj Novak Djoković, Michael Phelps, Michael Jordan či Petr Čech.

Niekoľko rokov som pracoval aj s mentálnym trénerom — tam som pochopil, že mentálna príprava nie je o motivačnej vete pred zápasom, ale o dlhodobej, hlbokej práci, ktorá sa prejaví, až keď nastane ťažký moment. Zvládanie tlaku mi uľahčilo aj to, že som už mal odohraté zápasy a vedel som, čo ma čaká. Ja osobne tlak milujem. Veľké štadióny, plné tribúny, televízne zápasy, to je presne to, o čom som sníval. A keď niekedy zápas dospeje do bodu, kde môže rozhodnúť jedna jediná lopta, to sú momenty, pre ktoré žijem.

Vieš vypichnúť jeden moment osláv?

• Nedá sa. Úplne všetko bolo bezprostredné a prirodzene dokonalé. Od hvizdu rozhodcu, oslavy s fanúšikmi, dvíhanie trofeje, až po šatňu. Totálne šialenstvo. Toto sa nedá rozdeliť na kúsky.

Čo to spraví s kabínou do novej sezóny?

• Veľa. Máme v kabíne obrovskú silu. Ešte si ani úplne neuvedomujem, aký je to úspech. Vyhrali sme pohár, zapísali sme sa do histórie klubu a nikto nám to nevezme. Už o tom len nehovoríme, že máme ambície – máme dôkaz, že sme to dokázali a že sme hladní po ďalších veľkých výhrach.

A čo si odkázal fanúšikom?

• Keď som bol na bráne, poďakoval som sa fanúšikom a povedal som, že už nikto nemôže hovoriť, že nič nevyhrávame. Je to silný impulz. Futbal hráme preto, lebo ho milujeme – a aj kvôli týmto momentom. Hráš pre trofeje, pre úspech. A to je na tom to najkrajšie.

FOTOGALÉRIA (Zdroj: MŠK Žilina)