V srdci Turca, kde sa pastierske piesne miešali s ozvenou hôr a kde sa pokojné pasenie volov menilo na boj o česť i život, vznikla povesť plná napätia, čarov a tragických osudov. Spracoval ju Jozef Tatár vo svojej knihe „Turčianske povesti“, pričom vychádzal z verzie zaznamenanej J. Polívkom v zbierke „Súpis slovenských rozprávok“. Príbeh o jahodníckych a dražkovských voliaroch odhaľuje, že aj v idylických horách sa za piesňou mohol skrývať nepokoj, kliatba či krvavý spor.

VOLIARI, VOLIARI, NEŠŤASTIE VÁS KVÁRI - MARTIN, JAHODNÍKY, DRAŽKOVCE (podľa autora J. Polívku zo zbierky Súpis slovenských rozprávok)

Jahodníčania si neraz svorne s Považanmi zaspievali, mysliac pritom na ženy či frajerky, keď v svätomartinských horách na holi, vyárendovanej od mošovského baróna, pásavali ovce a voly. Pastiersku jednotvárnosť by im ľahko rozjasnila švárna dievčina z doliny, čo by zavolala: „Voliari, voliari, dám vám po toliari, aby ste ma v tanci dobre vyzvŕtali.“

No časom sa z hole na hoľu niesli len zlé chýry, ktoré si večer pri ohni rozprávali. Poznali drsný svet prírody, kde nebolo bezpečne ani v noci, no najnovšie ani za dňa. A najhoršie – neohrozovala ich divá zver, ale ľudia, čo sa medzi sebou neľudsky žrali. Chvalabohu, zatiaľ sa nedostali do sporu s Považanmi z Ďurčinej, ostrými a prchkými šuhajcami z Dražkovskej hole, ktorým nebolo radno skrížiť cestu či podľa starého zvyku uchmatnúť ovečku.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Múzeum slovenskej dediny

„Presvedčili sa o tom Dražkovčania, ktorí si na svojej holi len práva hájili. Keďže sa im valach z Ďurčinej postavil na odpor, nedovolil siahnuť na stádo, aspoň zo salaša odniesli kotol. A tu, práve kvôli kotlu, malá vojna na obzore. Už boli v sebe - najmä Dražkovčania - museli čeliť presile. Sekery v rukách Považanov a poďme s nimi hlava-nehlava! Jedného, prezývaného Bujak, zamordovali, ďalších dvoch Dražkovčanov zranili. Nepomohla ani jasenská posila. Z druhej strany akurát durčinský mordár odišiel z bojiska so zlomenou rukou. Všade navôkol hotové peklo! Jednému bačovi medveď škody narobil, druhému iný bača ovciam počaril. Hoci boli Jahodníčania zlými silami oblapení zo všetkých strán, verili, že keď si budú len svojej roboty hľadieť, spokojnosť a veselosť šíriť, neprekročí peklo cez prah ich koliby. Preto si neraz mnohí pospomínali na piesne svojich dedov, vietor ich nosil po holinách a vánok odnášal až do nebeského ticha. Ale predsa, nepokoj len tak nevyduríš zo seba, často sa pieseň v hrdle zadŕhala.“

Do zelenej dolky, zaženieme volky, budú nám ich chlapci pásť, a ja s mojou milou, sadnem pod bučinu, budeme sa s kvietím hrať...

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Múzeum slovenskej dediny

Ako idylicky to muselo kedysi znieť! No s odstupom času sa ukázalo, že tieto slová krívali za pravdou. Jahodnícki voliari sa rýchlo presvedčili, že tam, kde sa sedí na pušnom prachu, stačí iskra k výbuchu, a tam, kde sa čary vznášajú nad hlavami, prichádza nešťastie.

Jedného dňa neskorej jesene, keď už zima dávala o sebe vedieť aj cez deň, gazdovia prikázali voliarom zohnať stádo dolu do dediny ešte pred Alžbetou – časom, keď bosorky najviac čarujú. Báli sa jej testamentu, no netušili, že pohroma môže prísť aj z chlapskej strany.

„Nasledujúce ráno to nevyzeralo s počasím dobre. Mraky sa knísali tesne nad zemou, pripravené každú chvíľu vyliať pastierovi vodu na hlavu. Postával pár krokov od stáda, keď sa zrazu spoza hrebeňa na neho vyrútil cudzí vôl. Ejha, Považan sa oboril na Jahodníčana! A to práve ten, čo najviac klal. Zdrapil valašku a bác po ňom! Dobre trafil zvera - zaťala sa v ňom. Zareval a viac si na neho s ostrými rohmi netrúfol. „Čo som mal robiť, keď sa na mňa oboril?! Videl si, ako sa hnal na mňa!“ kričal na dobiehajúceho Považana, ktorý stihol volovi valašku z boku vydrapiť. Takto mu ňou pohrozil: „No počkaj, však ty na tvojich voloch ochorieš!“

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Múzeum slovenskej dediny

Rozišli sa v zlej nálade, hoci k bitke napokon nedošlo. Jahodníčan si však do večera opakoval zvláštnu vyhrážku, ktorá mu nedala spať. Keď voly natoľko schudli, že ich gazda musel dať zabiť, prezradil ostatným, čo sa mu prihodilo – bol presvedčený, že za všetko môže Považan. No tým sa trápenie neskončilo, práve naopak. Skaza zasiahla všetkých, čo sa na zabíjaní podieľali, ba aj tých, čo zakopané mäso ukradli. Len voliari sa smrti akosi vyhli – otázne je však, či sa to dalo nazvať výhrou.

„Prvý nemohol bez bolesti ani krok spraviť a hlavu mal doživotne ohnutú k zemi. Druhý, čo u Parečku voly dral, istý Jozef, mal prsty hrubé ako ruka a na ruke sedem pľuzgierov. Stačilo jeden prepichnúť a zo všetkých sa naraz voda valila. Tretiemu, Ondrovi, tvár zvrtlo na opačnú stranu, štvrtému, Janovi, išiel palec už-už odpadnúť. Ako sa povrávalo, Štálovi pod pazuchami hnilo, Kováčičke a mladej Katuši, čo vnútornosti čistili, všetky prsty poodpadávali.“

Verte či nie, výsledok by bol rovnaký. Ani voz plný cesnaku, ani troje zámky na dverách by gazdom nepomohli odvrátiť túto pohromu. A tak sa hovorilo, že pastieri by svoju valašku nevymenili ani za cisárske žezlo.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - TATÁR, Jozef. Turčianske povesti. II. Martin: Matica slovenská, 2015. 152 s. ISBN 9788081281358