V Mošovciach sa kedysi odohrala udalosť, ktorá sa medzi ľuďmi tradovala celé generácie – a niet divu, veď obyčajná dedinská studňa sa v jedinom okamihu zmenila na zdroj červeného pokladu. Začalo sa to celkom nevinne: predvianočný ruch, krčma plná dobrej nálady a vinár z Tekova, ktorému viac než sud vína zamotala hlavu Agnesa od susedov. No jeden nešťastný pohyb spôsobil, že vzácny mok skončil tam, kde mala byť len čistá voda. A dedina rýchlo zistila, že nie je studňa ako studňa – a už vôbec nie voda ako voda. Tento príbeh, pôvodne podľa J. Firáka – Víno v studni, zachytil Jozef Tatár v zbierke „Turčianske povesti II.“.

NIE JE STUDŇA AKO STUDŇA, NIE JE VODA AKO VODA – MOŠOVCE (podľa J. Firák – Víno v studni)

V Mošovciach, na Trhanom rade pri potoku a len pár krokov od krčmy, kedysi vyhĺbili studňu. Ťažko povedať, odkedy sa to tak zaužívalo, no muži to mali namierené skôr k poháriku a ženy k vode. Chlapi trafili do krčmy aj v najväčšej fujavici, zatiaľ čo ženy museli k studni, aby mali doma vodu na varenie – a neraz aj pre svojich mužov, aby im po návrate od pôvabnej krčmárky nevyschlo v hrdle. Pravda, nebolo to len mužské privilégium – aj medzi ženami sa občas našla taká, čo si rada vypila. No vráťme sa späť do krčmy, lebo tam sa vždy šírili tie najlepšie novinky.

V celej krčme bolo cítiť blížiace sa Vianoce. Nepôsobila tak len rozvešaná čečina či vôňa medovníkov z krčmárkinej pece. O veselú náladu sa okrem pálenky a vína starala aj samotná krčmárka, ktorá sa medzi hosťami niesla v nových zelenkastých šatách od krajčíra ako skutočná pávica. Jednému naliala poriadnu kvaterku tuhého, druhému deci pezinského, ďalší si pýtali víno z tekovských pivníc – to boli tí praví štamgasti! Zato tých, čo sedeli pri malinovke a ešte si aj pospali, nemohla vystáť. Najradšej by ich bola poslala rovno k studni. No keďže sa blížili sviatky, nebolo to celkom vhodné. Pálenky bolo v sklepe dosť, len víno meškalo.

Obec Mošovce. Zdroj: mosovce.sk/T. Kopecký

„Tesne pred sviatkami sa ho predsa len dočkala. Vinár a gazda v jednom, istý Petro, muž v najlepších rokoch z ďalekej Tekovskej stolice, ledva zoskočil z voza a už sa krčmárky pýtal na Agnesu od susedov. Od chvíle, ako ju prvýkrát zazrel, do srdca sa mu zabodla a nie a nie na ňu zabudnúť. Zdá sa, že aj ona ho rada videla. Akoby boli nejako prepojení, lebo väčšinou vedela vytušiť, kedy príde. Vtedy ho už pred domom vyčkávala. Čože sa mohlo stať, keď Agnesy nieto? Veď on len pekne okolo nej. Tu jej hrebeň, inokedy šatku doniesol, pošpásoval s ňou vo všetkej počestnosti.“

Od krčmárky sa dozvedel, že Agnesu rodičia prisľúbili istému mladému Oberštubňanovi, ktorý sa u nich občas ukázal. Tak teda takto to je! Už sa jej nebude môcť spýtať, čo sa jej v noci prisnilo, a ona mu už neodpovie tým svojím hravým pohľadom, že „mačiatko chvostíkom kývalo“. Z okna, spoza muškátov, po ňom len nesmelo pokukovala, kým nosil sudy do krčmy ako pravý silák. Napokon – dalo sa to čakať – predsa len vybehla pred dom, aby ho aspoň na chvíľu zazrela. No rodičia ju hneď okríkli a Agnesa zmizla v úzkom dvore skôr, než stihol prehovoriť. Práve v tej chvíli skladal z voza posledný sud vína. Keď ju zbadal, zovrel ho pevnejšie, aby si ho vyhodil na plece – a vtom to prišlo. Prásk! Obruče povolili jedna po druhej, akoby na povel, a celý obsah sa vyvalil rovno do obecnej studne.

Petro kričal, volal o pomoc, no nikto ho nepočul. To málo, čo mu zostalo v dlaniach, vypil naraz – zo zlosti, sklamania aj bezmocnosti, zatiaľ čo vietor zo Starého radu prinášal zvuk tamburíny. Taká škoda v jedinom okamihu: prišiel o celý sud vína a Agnesu, na ktorú sa dva mesiace tešil, sotva zazrel.

Obec Mošovce. Zdroj: mosovce.sk/S. Valocká

„Chvalabohu, aspoň iní si prišli na svoje. Keď smutný Petro na spiatočnej ceste svoje koníky za Šibenicami pošibkával, domáci Paľo Hrúz vytiahol vedro zo studne. Nezdala sa mu farba, okoštoval. Pán Boh zaplať! Vďaka ti za víno! Kdeže sa zobralo v studni! Pil a pil, dušičku zalieval, až ho vínko zmorilo. Veď už predtým stoličku v krčme dlho zohrieval. Odtiahol sa ledva do medzierky medzi domami, no ďalej nedošiel, lebo zaspal.“

Rovnako ako Paľo, aj ďalší dedinčania náhodou zistili, že studňa v ten deň namiesto vody ponúka víno. Správa sa rozšírila rýchlosťou blesku a k studni sa začali schádzať húfy ľudí. Vedrá lietali hore-dolu, až kým sa posledná kvapka červeného nevyčerpala. Medzitým sa stihlo aj zotmieť. Keď sa Hrúz po svojom vínnom objave trochu vyspal, spomenul si, čo zo studne nabral. Ako strela utekal domov po nádoby a prinútil aj ženu, aby sa k nemu pridala. S hrncami a cedákmi sa ponáhľali späť po tú červenú dobrotu. No márne – v studni už bola len obyčajná voda. Víno bolo dávno vynosené.

„Cestou domov ho ženuška prázdnymi hrncami po hlave poriadne pootĺkala. Ani doma ju to neprešlo – ja som tam nebol, iba po Mošovciach sa rozprávalo, ako mu dlho-predlho s namosúrenou tvárou v každý denný čas na zdravie iba so studničnou vodou priala. Toľká hrôza pre Paľa Hrúza, ktorý bol presvedčený, že len víno je od sedmorakej ťažkosti.“

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - TATÁR, Jozef. Turčianske povesti. II. Martin: Matica slovenská, 2015. 152 s. ISBN 9788081281358