Na Javorovom sa zrodila povesť plná humoru i poučenia. Jano Planieta, ktorý sa po odpustoch vracal domov unavený a ospalý, namiesto ticha na lúkach objavil nečakaného „anjela“ – kohúta, čo ho prebudil z driemot na voňavej kôpke sena. Jeho výkrik „Kľakajte, ľudia, anjel letí!“ sa stal legendárnym posmeškom, ktorý sa šíril celou dedinou. Tento príbeh patrí medzi tradičné oravské povesti, ktoré zachytil spisovateľ Anton Habovštiak v zbierke „Najkrajšie oravské povesti“.

Kohút na Javorovom

Jano Planieta z Krásnej Hôrky sa raz vybral na odpust do Trstenej. Bolo to na sviatok Škapuliarky, keď na Orave vrcholila najťažšia robota okolo sena. Slnko pražilo silnejšie než inokedy a práve v tom období bývalo aj najviac búrok. Ak gazda s gazdinou nepriviezli seno rýchlo domov, ľahko sa mohlo stať, že im ho dážď zaleje.

Kým Jano trávil čas na odpuste, jeho žena Roza usilovne nasušila na Javorovom veľkú lúku sena. Podvečer očakávala, že sa muž vráti z Trstenej a príde s vozom. Márne ho však vyzerala, márne sa pýtala gazdov, ktorí sa vracali s prázdnymi vozmi, či Jano nejde za nimi. Nikto o ňom nič netušil. Roze začala dochádzať trpezlivosť, napokon ju premohol hnev, a tak sa neubránila sťažnosti pred každým, kto šiel okolo: „Kde len má ten môj Jano rozum, v takýto čas po odpustoch chodiť! Narobím sa, sena nasuším, a ten ani len hotové nezaopatrí.“

Mesto Trstená. Zdroj: trstena.sk

„Ale, Rozka, veď sa už len nestar,“ utešoval ju ktosi. „Keď nezvezie seno dnes, pôjde poň zajtra! Čože by si sa preto umárala! Aj iní prídu po seno len zajtra zavčas rána.“ Roza prikývla, ale hneď aj zasipela pomedzi zuby: „Hej, pôjde po seno zajtra. Ale tak zavčasu, že túto noc ani oka nezažmúri!“ A keď si Roza dačo vzala do hlavy, tak to aj vykonala. Keď prišla neskoro večer domov, Jana doma nenašla. Vedela, že naisto nešiel rovnou cestou domov. Dobre vycítila, že stretol v Tvrdošíne kmotra a že sa s ním v krčme pod Velingom zabavil dlhšie ako inokedy. Keď sa napokon odtiaľ predsa len pobral, hlava mu oťažela a strašne sa mu chcelo spať. I pridal potom do kroku, aby bol čo najskôr doma. Roza ho už čakala pred bránou a len čo ho zazrela, začala plačlivo: „Všetci Hôrčania sa idú zadrhnúť v robote, a tento tu mi po odpustoch chodí, keď je najlepší čas!“ Na chvíľočku utíchla, potom však premenila hlas a strmo sekla mužovi rovno do očí: „Prv ako slnko vyjde, budeš s vozom na Javorovom! A beda ti, ak ta cestou dakde dážď chytí! Viac sa mi v dome neukazuj!“

Z Roziných slov Jano pochopil, že si ani nemá veľmi líhať, lebo cesta na Javorovo vždy trvala celé hodiny. Keby mal kone, išlo by to rýchlejšie, no ako voliar sa musel zmieriť s tým, že voly sa len ťažko a pomaly šplhajú s vozom na strmé vrchy. Preto si v tú noc ani nelíhal do postele – prezliekol sa a začal sa chystať na cestu. Lenže všetko mu išlo ťažko: hlava mu ťažkla, nohy sa mu podlamovali a plietli, akoby ho nechceli poslúchať.

Mesto Trstená. Zdroj: trstena.sk

Či už bola polnoc alebo nie, Jano Planieta sa napokon pomaly vybral z dediny na drabináku, ešte skôr než sa ktorýkoľvek Krásnohôrčan pohol z domu. Kráčal nocou po ceste, ktorú poznal on aj jeho voly naspamäť. Mal šťastie, obloha bola jasná a hviezdy svietili po celom nebi. Voly s vozom sa vyšplhali až na Javorovo a zamierili k Planietovským lúkam. Jano ich vypriahol, priviazal k vozu a keď videl, že všade navôkol je ešte tma, rozhodol sa, že ešte nejde klásť do voza, ale počká, kým sa začne rozvidnievať.

„V tú chvíľu ho začal naskrze premáhať spánok, akoby už viac nocí oka nezažmúril. A keď ešte zazrel pred sebou hŕbu voňavého sena, iba toľko zašepkal: „Tu si ľahnem. Tak mi bude, ako mi už dávno nebolo!“ Hneď sa aj zvalil na kopu vysušeného sena a tak sa na ňom roztiahol, že by sa ani v najlepšej posteli tak necítil ako tam. Lenže dlho nespal. Nie že by sa mu nechcelo spať, ale preto, že sa mu jednostaj zdalo, akoby hneď vedľa neho ktosi prekrásne spieval. Najprv sa bál čo len oči otvoriť, ale keď viackrát začul taký hlas, o akom na Javorovom nebolo nikdy ani len slýchať, vtedy precitol. A tu sa mu nesie do uší: „Kikirikí!“ No hneď ho znova driemoty premohli. Lenže ten hlas mu nedal zaspať. Keď ho ostrý, prenikavý zvuk znova prebudil, skočil on na rovné nohy. Oči sa mu lepili od tvrdého spánku, takže ani dobre nevidel, čo sa pred ním robí. Len to sa mu zdalo, že priam pred jeho očami sa roztiahli akési veľké krídla a odleteli. Vtedy sa Janovi Planietovi podlomili kolená, takže naskutku kľakol a zvolal mocným hlasom: „Kľakajte, ľudia, anjel letí!“

Mesto Trstená. Zdroj: trstena.sk

Len čo Jano vykríkol, začul od medze smiech a potom jasné slová: „Kdeže ti tu anjel! Veď si ty na Javorovô na voze kohúta vyviezol. Ten ťa teraz za svitania budí!“ Bol to gazda z Medvedzieho, ktorý mu takto z mosta doprosta vysvetlil celú záhadu. Jano Planieta napokon seno z Javorového bez problémov doviezol domov a ani dážď ho nezastihol. S kohútom sa však musel rozlúčiť, už ho nikdy nechytil ani neprilákal späť.

Horšie bolo, že Medvedžan hneď rozpovedal ostatným, čo videl a počul, aj to, čo Jano v rozospatosti vykríkol. Odvtedy sa za ním všade nieslo posmešné volanie: „Kľakajte, ľudia, anjel letí!“ Časom sa posmech neobracal len proti Janovi, ale aj proti ostatným Krásnohôrčanom, čo ich veľmi, veľmi hnevalo.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HABOVŠTIAK, Anton. Najkrajšie oravské povesti. 1. vyd. Martin: Matica slovenská, 2014. 175 s. ISBN 978-80-8115-190-3