Na prvý pohľad obyčajný kameň, v skutočnosti však kus histórie, ktorý sa možno po desaťročiach vracia tam, kam patrí. Dobrovoľníci zo Združenie priateľov Hričovského hradu v uplynulých dňoch vynášali materiál na Hričovský hrad, pričom jeden z kameňov má zaujímavý príbeh.

Ako pre portál SP 21 uviedol Jaroslav Dubovický, ide o kameň, ktorý združeniu darovala obyvateľka Paštinej Závady ešte koncom minulého roka. „Bol to v podstate základ drevenice, ktorá už dlhšiu dobu neexistuje,“ vysvetlil.

Zdroj: Jaroslav Dubovický

Rozobratie základu zabezpečilo sedem členov združenia spolu so synom darkyne symbolicky na Medzinárodný deň žien. Následne kameň naložili do kontajnera, ktorý pomohla zabezpečiť obec Dolný Hričov.

Veľkú pomoc podľa Dubovického poskytol aj prevoz materiálu bližšie k hradu. Dopravca ho vyviezol na lokalitu Uhlisko, známu aj ako Ballayova chata, odkiaľ je to na hrad podstatne kratšia trasa.

Samotné vynášanie pokračovalo v nedeľu 22. marca. „Časť z toho sme práve túto nedeľu navážali na Ľade Nive pod prvú bránu hradu. Bolo nás šesť členov združenia,“ priblížil Dubovický.

Zdroj: Jaroslav Dubovický

Zaujímavá je aj myšlienka návratu kameňa „domov“. Podľa neho totiž existuje predpoklad, že materiál mohol kedysi pochádzať priamo z hradu. „Je pravdepodobné, nie potvrdené, že kameň mohol byť použitý na hrade a keď z neho spadol, tak ho využívali domáci občania pri výstavbe svojich domovov,“ uviedol s tým, že najmä v 70. a 80. rokoch bolo bežné, že historický kameň končil v základoch stavieb.

Zdroj: Jaroslav Dubovický

Hričovský hrad sa nachádza na severnom okraji Strážovských vrchov západne od Žilina. Ide o lokalitu s bohatou históriou – osídlenie je tu doložené už od halštatskej doby, cez laténske obdobie až po časy Veľkej Moravy.

O zrúcaninu sa starajú dobrovoľníci od roku 2010. Okrem prác na hrade sa venujú aj obnove mýtnice v Dolnom Hričove a konzervačným aktivitám na hrade Súľov. Príbeh jedného kameňa tak nie je len o fyzickej námahe, ale aj o návrate histórie na miesto, kde sa možno začala písať.

Zdroj: Jaroslav Dubovický