Medzi skalami Súľovských brál sa ukrýva príbeh, ktorý pripomína, že ani moc a bohatstvo nemajú väčšiu silu než pravda a česť. Beatrica Čulmanová ho spracovala v knihe Slovenské povesti – ako povesť o hájnikovi Brezuľovi, jeho dcére Ľudmile a pánovi, ktorého pýcha priviedla k pádu.

Povesť o falošnom panskom sľube, nerovnom súboji a statočnosti

Mocný pán Súľovského hradu vládol z bielych brál nad celým krajom, chránený tromi skalami. Raz ho počas jazdy na vranom koni zastihla silná búrka. Keď hromy trhali oblohu, našiel útočisko v skromnej chalúpke hájnika Brezuľu, kde pri ohni sedela a priadla jeho dcéra Ľudmila.

„Nech sa páči, mladý pán, nože sa usaďte tuto k peci, nech sa vám šaty usušia. A ponúknite sa bylinkovým čajom a chlebíkom. Práve som ho vytiahla z pece, ešte je horúci,“ usmievala sa na Súľovského dievčina. Hradný pán len neveriacky krútil hlavou. Takáto krása a milota žije blízko jeho panstva a on o tom ani nevie. „A či poznáš, kto som?“ nespúšťal Súľovský z Ľudmilky oči. „A ktože by vás nepoznal. Pán Súľovský ste, všakže?“ zasmiala sa dievčina a odhrnula si zlatú kučierku, čo jej práve spadla do očí. „Krásne si, dievča. Ako sa voláš? A prečo som ťa ešte nevidel na hrade?“ „Volám sa Ľudmila a s mojím tatkom pracujeme na poli, na hrad nechodím, preto ma nepoznáte.“ „Ľudmila, krásne meno. Aj ty si krásna. A či už máš dákeho pytača?“ „Veru má a onedlho sa bude vydávať za sedliackeho syna Blažeja,“ predbehol dievča Brezuľa, ktorému sa vonkoncom nepáčilo, ako urodzený pán flirtuje s jeho dcérou. Páni nemyslia na ženenie. Chcú sa iba zabávať. A potom dievča odhodiť ako nejakú hračku. „A na hrad by si so mnou nešla?“ spýtal sa Súľovský, akoby ani nepočul, čo mu Brezuľa pred chvíľou povedal. Ľudmilka sa zapýrila, predsa len, nestáva sa každý deň, aby k nim zavítal taký vzácny hosť a hneď ju volal na hrad.“

Súľovský hrad. Zdroj: zilinskyturistickykraj.sk

Ľudmila vybehla z chalupy a hájnik zostal s pánom sám. „Prepáčte, vzácny pane, ale moja dcéra nie je pre takého, ako ste vy. Viete, sám som ju vychoval a rád by som ju videl šťastnú,“ povedal odhodlane. Súľovský sa len uškrnul: „Zahrniem ju peniazmi a drahými darmi, o ktorých sa tebe ani nesnívalo. Aj ty sa budeš mať lepšie. Veď čo je to za život takto drieť a bývať v tejto šope.“ „To je naša chalúpka, týmito rukami som ju postavil. A nie je hanbou statočne pracovať,“ odvetil Brezuľa urazene. Keď búrka ustala, pán sa rozlúčil, no pri odchode Ľudmile prikázal: „Povedz tomu svojmu sedliakovi, že onedlho budeš moja žena. Zajtra si prídem po odpoveď a potom tu budem každý deň, až kým sa nerozhodneš.“

Všetko to počul jej pytač Blažej. Rozhnevaný sa spýtal, čo to má znamenať. „Sama sa rozhodnem, za koho pôjdem. Máš ty také bohatstvo ako Súľovský? Veď si len obyčajný sedliacky chlapec,“ odsekla Ľudmila a otočila sa k nemu chrbtom. Márne jej otec pripomínal, že pán ju len zneužije - dievčina snívala o živote na hrade, nie o drine na poli.

Súľovský hrad. Zdroj: zilinskyturistickykraj.sk

Súľovský prichádzal za Ľudmilkou každý deň a zakaždým jej priniesol darček či drobnosť. Dievčina bola očarená jeho pozornosťou a na Blažeja pomaly zabudla. Ten však vedel, že pán ju len klame a rozhodol sa s ňou porozprávať. Keď ju nenašiel doma, začul smiech spoza chalupy - Súľovský sa práve lúčil s Ľudmilkou. Rozhnevaný Blažej vystrelil z praku, no namiesto pána zasiahol koňa. Ten sa splašil, zhodil Súľovského na zem a zranil mu nohu. Rozzúrený hradný pán dal Blažeja okamžite uväzniť.

„Do konca svojho života nevylezieš zo žalára,“ kričal, keď ho nakladali do koča. „A ty sa hotuj, viac Blažeja aj tak neuvidíš, u mňa budeš bývať!“ rozkázal Ľudmilke. Dievčinu trocha zamrzel pánov tón, ale hodila to za hlavu. Čím skôr chcela byť na hrade. Tam ju však čakalo nemilé prekvapenie. Namiesto toho, aby ju služobníctvo obskakovalo ako budúcu hradnú paniu, všetci si z nej robili len posmech. „A čo si myslíš, nie si prvá ani posledná, ktorú si pán dotiahol na hrad. Ty a hradná pani? Hahaha, takých už bolo! A každú napokon vykopol,“ smiala sa jej chyžná. Ľudmilka neverila slúžkiným rečiam. Myslela si, že pán bude žiť len pre ňu, veď načo by jej nosil vzácne dary a lákal ju do hradu. „Pobaví sa s tebou, a keď sa mu znepáčiš, aj ty pôjdeš kadeľahšie. Nejedna už s plačom odtiaľto odchádzala.“ Zanedlho prišlo na slúžkine slová. Súľovský milé dievča vyhodil z hradu. „A viac sa tu neukazuj!“ to boli jeho posledné slová, keď za ňou zaplesol vráta.“

Súľovský hrad. Zdroj: zilinskyturistickykraj.sk

Jedného dňa sa kráľ Matej so sprievodom zatúlal do revíru hájnika Brezuľu, kde ho napadol obrovský diviak - na prahu smrti ho zachránil práve Brezuľa. Kráľ sa mu chcel odvďačiť: „Žiadaj, čo chceš, štedro sa ti odmením.“ Brezuľa namiesto bohatstva požiadal, aby súľovský pán splnil sľub a vzal si jeho dcéru Ľudmilu, ktorú mala nosiť pod srdcom jeho dieťa. Kráľ privolal Súľovského, ktorý však poprel akýkoľvek záväzok a obhajoval sa podozrievavými slovami: „Prepáčte, pane, ale vy viac veríte týmto žobrákom ako mne? Mojich majetkov sa im zachcelo!“ Keď sa odmietol oženiť s Ľudmilou, Brezuľa ho vyzval na nerovný súboj - vzal do ruky len svoju palicu a odmietol sa vzdať, hoci mu všetci predpovedali smrť: „Vezmem si túto bakuľu, a keď je Boh nad nami, nech on rozhodne, kto má právo na život,“ nechcel sa vzdať starý hájnik.

Rozpútal sa krutý a nerovný boj. Súľovský tak nešťastne sekol mečom do ruky svojho protivníka, že sa mu z nej prúdom začala valiť krv. V poslednej chvíli však Brezuľa zdvihol svoju bakuľu a jediným úderom zasiahol Súľovského do hlavy tak, že mŕtvy padol na zem. Kráľ uznal, že Boh rozhodol spravodlivo, prepustil z väzenia Blažeja a ten sľúbil, že sa postará o Ľudmilu i jej dieťa.

Súľovský hrad. Zdroj: zilinskyturistickykraj.sk

Odvtedy sa Súľovský hrad začal rúcať. Múry praskali, skaly sa zosúvali a služobníctvo utekalo. Akoby sám Boh odvrátil zrak od miesta, kde vládla pýcha, klam a neprávosť.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - ČULMANOVÁ, Beatrica. Slovenské povesti. 1. vyd. Bratislava: Príroda, 2014. 343 s. ISBN 9788007024014