Na úpätí Veľkej Fatry, v kraji plnom legiend a dávnych príbehov, sa zrodila povesť o svadbe, ktorá sa neskončila veselím. Nepokojný zeman z Kalníka sa vydal po nevestu do Žabokriek, no namiesto šťastia našiel v bahne močiarov vlastný osud. Od tých čias vraj počas búrky tancuje nad močiarom sivá nevesta – posledná svedkyňa svadobného sprievodu, ktorý zmizol bez stopy. Aj takýto príbeh zaznamenal spisovateľ Jozef Tatár v Turčianskych povestiach II.

POVESŤ O SVADOBNOM SPRIEVODE (ŽABOKREKY, DOLNÝ A HORNÝ KALNÍK) Podľa rozprávania starších obyvateľov Žabokriek zapísala Ing. Z. Valocká zo Žabokriek v roku 2013

Nie je známe, či išlo o zemana z Dolného alebo Horného Kalníka. Podľa rozprávania starých rodičov bol nepokojnej povahy – ani pri ženbe nenašiel pokoj. So svojou družinou sa vybral do Žabokriek po dcéru bohatého sedliaka, no sám si nebol istý, či túži po žene s dobrým srdcom, alebo po jej mešci. Kto sa mu pozrel do očí, vedel, že sa mu do svadby veľmi nechce. V schátranej kúrii polpána sa ešte pred cestou popíjalo a spievalo. Svadobčania sa potom v dobrej nálade vybrali do Žabokriek, pokrikovali na okoloidúcich, občas vystrelili z flinty a veselo sa posmievali dedinám, ktoré míňali: „Dolina, Dolina – chudobná dedina, nemajú tam zvonov ani cintorína!“

Obec Horný Kalník. Zdroj: hornykalnik.sk

Mladý polpán nebol vo svojej koži – všimla si to aj rozjarená spoločnosť, čo sa na dvoch dvojzáprahoch viezla k nevestinmu domu. Márne mu núkali fľašu, márne ho presviedčali sladkými rečami. Mlčky sa uzavrel do seba a myšlienkami zablúdil k dedovmu rozprávaniu o obrovskej žabe. Dedovi sa vraj kedysi zjavila priamo pod kosou, no on ju nezabil – prihovoril sa jej a ponúkol chlieb i vodu. O rok sa mu na tej istej lúke zjavila starena, ktorá mu jedlom poďakovala za lanskú dobrotu. Vtedy pochopil, že stretol bosorku.

„Mladý polpán precitol, až keď ho matka potiahla za rukáv. Ako sa len rýchlo Kalníčania pomiešali ešte na dvore so Žabokrečanmi. Už ich len soliť, prikoreniť, ochutnať a podávať ako svadobný guláš. A kdeže je nevesta? Mal ju na dosah: bielu, ale aj chladnú, ako prvýkrát snehom poprášené konáre borovíc. Nehybne stála pred ním, no jeho zrak cez ňu slobodne prechádzal k neznámej mladici. Hoci sa mu zdalo, že pytačky už trvajú celú večnosť, nebadané pohľady na neznámu, postávajúcu v kúte izbice, v ňom vyvolávali pocit šťastia. Už sa s ňou točil a vznášal v tanci. Keď sa odrážali od oblakov, nemyslel na pozemské malichernosti ani na to, že chleba bude málo. Vari sa nám len chudobný zeman nezamiloval? Lenže čo z toho, keď bolo všetko dohodnuté podľa dávneho zvyku, že hoci je aj rohatá, hlavne, že je bohatá. A navyše láska náhla nemusí byť stála. I keď človek nikdy nevie...“

Obec Horný Kalník. Zdroj: hornykalnik.sk

Len čo sa usadili v kočoch a povykladali svadobné dary, zmätený ženích prikázal šibať do koní, aby sa čo najrýchlejšie dostal pred oltár v hornojasenskom kostole. Nevnímal deň, nepočul piesne, nevidel nevestu – len príkazy pre kone a vlastný hnev. Schytil flintu a vystrelil do oblohy, zaskočil svadobčanov aj podriemkavajúcich. Nad kočom preletela sivá holubica. Druhý výstrel, ticho a potom nezvyčajný hlas z neba:

„Ja lietam vysoko, mňa nikdy nedostaneš! Ale ani s mojou nevlastnou sestrou ťa nič pekné nečaká. Len blato, blato! Tak!“ Napadlo mu, že je to znamenie. Preto vykríkol: „Však si ťa nájdem!“ Prehupol sa ku kočišovi, vytrhol mu opraty a namieril si to za vzďaľujúcou sa holubicou. Veril, že sa ženie správnym smerom za tou, čo ho pred pár okamihmi tak pobláznila. Ešte raz sa mu mihla na náprotivnom svahu Žabokreckého chotára, za ktorým tušil starootcovský grunt. Len čo začal znova práskať bičom, kone sa premenili na divé paripy. Namierili si to rovno do kráľovstva kŕkajúcich žiab. Aj druhý koč, ktorý vyrazil za prvým neznámou skratkou, pohltila močarina v úžľabine pod Urbárskymi hájmi, v miestach nazývaných Válovy.“

Obec Horný Kalník. Zdroj: hornykalnik.sk

Výkriky, vzlyky, pohľady uprené na turčianske nebo. Ticho. Povráva sa, že keď sa svadobčania stratili v tmavých hlbočinách, miestni videli na horizonte tancujúcu nevestu v sivých šatách. Tancovala až dovtedy, kým ju pohltili búrkové mračná.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - TATÁR, Jozef. Turčianske povesti. II. Martin: Matica slovenská, 2015. 152 s. ISBN 9788081281358