Pod úpätím Choča sa rozprestiera krajina plná legiend, kde sa podľa dávnych rozprávaní zastavil aj sám Kristus Pán. Mocný prameň, hladká skala so záhadnými stopami a staré salaše vytvárajú magickú kulisu príbehu, ktorý si Oravci odovzdávajú celé generácie. Tento príbeh patrí medzi tradičné oravské povesti, ktoré zachytil spisovateľ Anton Habovštiak v zbierke „Najkrajšie oravské povesti“. Dodnes pripomína, že aj v tichých dolinách Žilinského kraja sa môžu ukrývať zázraky.

Chodníček Krista Pána pod Chočom

Neďaleko Jasenovej, v malej horičke pod Chočom, vyviera taký silný prameň, že o kus nižšie po jeho vode dokážu plávať nielen husi a kačky, ale jeho moc stačí aj na pohon viacerých mlynov. Nad prameňom sa miestami belejú krásne skalné útvary, rozložené tak harmonicky, akoby ich tam vlastnoručne uložil najväčší umelec. Ľudia toto miesto oddávna nazývajú Žriela – a meno si zachovalo dodnes.

Je to skutočne pôvabný kút, a tak neprekvapí, že k Žrielam odjakživa rád chodieval nejeden pocestný. A keď už tam bol, často si vyšiel aj o kúsok vyššie – na miesto, ktoré už najstarší predkovia poznali ako chodníček Krista Pána. Nebolo to ďaleko od veľkého prameňa. Kto sa vybral trochu vľavo do svahu, hneď na začiatku doliny narazil na veľkú hladkú skalu s podivnými stopami, ktoré nezmyli ani dažde, ani mrazy, ani žiadne iné počasie. Štyri z týchto stupají sú väčšie a hlbšie, jedna je menšia a plytšia. Cez skalu viedol chodníček, ktorý každého pohodlne zaviedol až pod samotný Choč, kam ľudia takisto veľmi radi chodievali.

Obec Jasenová. Zdroj: jasenova.sk

Pod Chočom bývali rok čo rok roztrúsené salaše a pri nich košiare, do ktorých valasi zatvárali ovce pri dojení aj na noc. Aj na tieto salaše ľudia často zavítali, pretože bačovia ich vždy srdečne privítali a ponúkli čerstvou žinčicou. Podľa povesti sa raz pod Choč vybral aj sám Kristus Pán, aby ich navštívil. Pastierov mal odjakživa rád, a tak radšej chodieval medzi nich než do dedín. Nikto ho však nespoznal, pretože sa preobliekal – raz za pastiera, inokedy za žobráka či obyčajného pocestného. A kto mal to šťastie, že ho stretol, vždy od neho dostal dar alebo inú pomoc. Na stretnutie s Kristom Pánom nikto nikdy nezabudol.

„V jeden deň pred večerom, keď bol veľmi pekný čas, došiel na salaš neďaleko od Žriel akýsi pocestný. Pekne sa pozdravil i bača ho rúče prijal a zavolal dnu do koliby. Ale pocestný ostal stáť pred kolibou a len sa díval a díval dookola i kamsi do diaľky - sťaby na vrchol Choča. Po chvíli povedal: „Ej, či je tu len pekne!“ „Veru pekne, ale nie najkrajšie,“ doložil bača. „Vari je dakde na Orave ešte krajšie ako tu?“ vyzvedal sa pocestný. „Och, čidali! Keby ste si tak ráno včaššie privstali a vyšli hore na Choč, prv ako slnko vyjde, vtedy by ste zvedeli, kde je na Orave najkrajšie,“ rozkladal bača pocestnému. Ten počúval - a nepovedal ani slovo, ba ani len hlavou nepohol. O chvíľu si bača pretrie rukou oči, ani čo by ich mal zaslznené, a dodá smutným hlasom: „Lenže ja na Choči už pásť nebudem. A nielen pásť, ani slnko viac z Choča vychádzať neuvidím.“ „A vari sa ti už nechce ísť hore na vrch?“ spytuje sa pocestný. „Oj, chcieť by sa mi chcelo! Iba nohy, nohy. Tie mi lámka tak pokrivila, že ma jakživ už hore na Choč nevynesú!“ žaluje sa bača. A pocestný nato: „Ej, bača, nezúfaj, ale radšej sa vždy úfaj! Nože zajtra ráno troška včaššie vstaň a prv, ako slnko vyjde nad Choč, pomodli sa za svoje zdravie. Uvidíš, že ti zaraz sily v nohách pribudne.“ A pocestný sa pobral ďalej, akoby sa veľmi ponáhľal. Bača mu chcel vyniesť ešte žinčice v črpáku, ale pocestný pridal do kroku a zabočil do dediny.“

Obec Jasenová. Zdroj: jasenova.sk

Na druhý deň ráno bača skutočne vstal skôr než obyčajne a potichu vyšiel pred kolibu, aby neprebudil valachov ani honelníka. Prežehnal sa a začal sa modliť. A vtom sa stal zázrak. V celom tele pocítil zvláštnu, novú silu – takú, akú mal naposledy v mladosti. Keď si uvedomil, že aj jeho nohy naplnila akási nečakaná, zdravá moc, nedokázal sa ovládnuť. Od radosti sa pustil pred kolibou do odzemku, spieval a ujúkal tak hlasno, že tým okamžite zobudil všetkých valachov aj honelníka.

„Tí, pravdaže, vybehli pred kolibu pozrieť sa, kto to nevie, čo robiť od zvôle. Len hlavami pokrútili, keď videli, čo bača vystrája priam pred ich očami. Ten ich začal od radosti objímať a volať pritom: „Kamaráti, mládenci,** veď ja som zas zdravý** a nohy mám také, aké som ešte nikdy nemal. A raz neviem, čo sa to zrazu so mnou porobilo.“ „Oj, kto to len môže byť,“ zvolal zrazu a ukazoval rukou tým smerom, kade sa poberal na oslici neznámy jazdec. „Naisto musí byť zďaleka, lebo takéto zvieratá u nás nikto nechová,“ mudroval jeden z valachov. A ako sa tak dívali, zviera došlo až k hladkej skale, cez ktorú prechádzal chodníček. Zrazu sa pošmyklo a spadlo. Jazdec chytro zoskočil, pohladil oslicu po hlave a pomáhal jej vstať. Pritom sa oprel palicou o skalu, aby mal viac sily. Bača i valasi už sa ta chceli rozbehnúť, ale jazdec tak chytro postavil oslicu na nohy, že nadarmo by boli utekali pomáhať im. Ale predsa len sa ta pobrali.“

Obec Jasenová. Zdroj: jasenova.sk

Keď prišli na miesto, kde sa oslica pošmykla, uvideli v hladkej skale jasne odtlačené kopytá. A keď sa skale prizreli ešte pozornejšie, všimli si aj stopu po palici, o ktorú sa jazdec oprel. Bača len pokrútil hlavou a povedal: „Ej, divný to bol jazdec, čo zanechal po sebe takéto stopy.“ Márne sa obzerali, viac ho nezahliadli. Vrátili sa teda do koliby, založili oheň a pustili sa do umývania geletov, aby sa pripravili na dojenie.

Vtom sa na salaši zjavil vyšnokubínsky gazda a už z diaľky volal veselým hlasom: „A či viete, kto chodil v tieto dni po našom kraji?“ „Nie veru, nie! Nevieme!“ odpovedal bača. „Kristus Pán išiel hore Oravou a mnohým ľudom pomohol i zdravie prinavrátil,“ oznámil gazda. V tej chvíli sa bača chytil za hlavu a zvolal: „Ej, veď aj tu bol. To on mi silu do nôh prinavrátil!“

Od toho dňa sa bača každému s hrdosťou chválil, ako ho Kristus Pán uzdravil a daroval jeho nohám takú moc, že nielenže v tom roku vyšiel na Choč, ale ešte dlhé roky bačoval tam hore na holi.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HABOVŠTIAK, Anton. Najkrajšie oravské povesti. 1. vyd. Martin: Matica slovenská, 2014. 175 s. ISBN 978-80-8115-190-3