Príbeh dvoch mladých Trebostovčanov, ktorí sa vydali na cestu olejkárskeho remesla, nás zavádza až na ďaleké ruské stepi. Ich liečivé oleje a zmesi si získali obľubu u ľudí i na gazdovských dvoroch, no najväčšiu lekciu im dal prostý deduško – o úcte, cti a sile priateľstva. Tento príbeh spracoval spisovateľ Jozef Tatár podľa povesti Viliama Paulinyho-Tótha Dvaja olejkári, čím zachoval odkaz turčianskej tradície aj múdrosť ukrytú v starých rozprávaniach.

DVAJA TREBOSTOVSKÍ OLEJKÁRI – TREBOSTOVO (podľa povesti V. Paulinyho-Tótha Dvaja olejkári)

Túžba spoznať tajomstvá liečiteľstva zaviedla mladých Trebostovčanov do známej lekárne jezuitského kláštora v Znieve, dnešnom Kláštore pod Znievom. Po roku služby odchádzali s bohatými skúsenosťami – vedeli pripraviť rozličné oleje a zmesi, ktoré si ľudia veľmi cenili. Svet olejkárskeho remesla ich lákal dobrodružstvom, no odvahu im dodávala aj istota, že ovládajú výrobu terpentínového, borievkového, rozmarínového, kosodrevinového, rascového, bobkového či horčicového oleja. A to bol len začiatok ich lekárnického umenia. Ich liečivé miešaniny boli vyhľadávané, vítali ich na každom gazdovskom dvore, pretože dokázali pomôcť nielen ľuďom, ale aj dobytku. Najlepšie sa im osvedčili takzvané šiflíky, zmes ražnej múky a rozdrvenej usušenej čemerice.

Jedného večera, keď Jano a Jožo, olejkárski doktori na pohľadanie, unavení putovaním po nekonečných ruských rovinách zaklopali na dvere skromnej chyže, požiadali starého deduška o večeru a nocľah. Ten ich ochotne prijal a posadil k stolu. Sotva si stihli zložiť klobúky, palice a kasničky s olejmi, už sa ich zvedavo vypytoval, odkiaľ pochádzajú.

Obec Trebostovo. Zdroj: turiec.sk

„Zďaleka, deduško. A či ste niekedy počuli o Dunaji?“ „Akože by nie, veď si v ňom kedysi dávno naši kozáci kone napájali.“ „Nuž tam, kde pramení bystrý Váh, čo sa do Dunaja vlieva, stoja naše Tatry. Váh čoby otec a Tatry čoby mater. Pod Tatrami sme doma, tam žijú naše rodiny.“ „Kraj to musí byť nádherný, keď tam vyrastajú takí mocní mládenci. A podobní - akoby ich jedna máťuška odkojila.“ Olejkári pozreli mlčky na seba. Jano vybehol z chyže, Jožo sa konečne posadil k stolu. Deduško sa ho spýtal, či sú naozaj bratia. „Horkýže bratia, on mi veru nie je rodina. Kade chodím, tade by som sa musel za takého brata hanbiť. Veď je sprostý ako kôň. Keď dáte takému človeku na slamienku ovsa, zožerie ho, len tak plesne. Bodaj by nie, keď ho nerozozná od krúpov! Jeho hlúposť sa nedá ani odmerať! Len vďaka mne tu v Rusku ešte nezahynul.“

Obec Trebostovo. Zdroj: turiec.sk

Keď sa Jano vrátil do chyže, Jožo rýchlo zmenil tému svojho rozprávania. Začal sa deduškovi sťažovať na nebezpečenstvá, ktoré ich na ruských stepiach postretli, a nezabudol pritom zdôrazniť, že len vďaka nemu sa z nich dostali živí. Po chvíli skončil a vyšiel von. Deduško sa obrátil aj na Jana s rovnakou otázkou. Ten odpovedal podobne, no Joža prirovnal k volovi: „Zje aj viazanicu slamy, lebo si ju pomýli s orechovými slížami. Mne môže vďačiť za to, že ešte žijeme! Veď aj...“ Nestihol však dopovedať, pretože Jožo sa práve vrátil k stolu.

Obaja olejkári sa potešili, keď sa deduško vybral pripraviť večeru. Mlčali, no ich pohľady prezrádzali, že sa na jedlo tešia ako deti na sladkosť. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď hostiteľ položil pred Jana slamienku ovsa a pred Joža viazaničku slamy. Zostali zaskočení a ani jeden z nich nenašiel odvahu prehovoriť.

Obec Trebostovo. Zdroj: turiec.sk

„Ak sa vám vidí málo, prinesiem ešte. Chvalabohu, slamy aj ovsa mám dostatok. Alebo to nie je pre koňa a vola vhodná potrava?“ vybehlo z deduška na jeden dych. Keďže za prekvapených olejkárov hovorili len ich zrumenené tváre, pokračoval: „Aj keď som oproti vám – učeným a skúseným – iba prostý človiečik, neľutujem, že som vás takto zahanbil. Verím, že sa poučíte. Nie je dôležité, či ste pokrvní bratia, alebo len kamaráti, ktorých spojil olejkársky chlebík. A preto majte úctu k sebe. Neohovárajte sa navzájom. Česť je len jedna – tá sa nemá rada s hanou a potupou. Zdá sa, že vám nechýba zdravý rozum, preto si svoje problémy vyriešte medzi sebou. Načo nimi zabávať cudzí svet?“

Po chvíli ticha sa na stole namiesto slamy a ovsa zjavila voňavá večera. Olejkári si ju s vďakou vychutnali a ráno, posilnení i poučení na celý život, pokračovali v ďalšej ceste. Ľudia rozprávali, že ich ešte dlhé roky vídali putovať po ruskej krajine, no tentoraz už svorne.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - TATÁR, Jozef. Turčianske povesti. II. Martin: Matica slovenská, 2015. 152 s. ISBN 9788081281358