Oravský hrad skrýva dávne tajomstvá, ktoré sa zachovali v miestnych povestiach. Jedna z týchto legiend, spod pera spisovateľa Antona Habovštiaka, rozpráva o rytierovi Dončovi, mužovi s tvrdou a krutou povahou, a o jeho žene, ktorá mu zostala verná aj po smrti. Príbeh, plný hnevu, utrpenia a nadprirodzených javov, odhaľuje tajomnú atmosféru, ktorá dodnes obklopuje starobylý Oravský hrad.

O rytierovi Dončovi

Oravský hrad v minulosti navštevovala tajomná pani v sivom habite, pripomínajúca mníšku. Objavovala sa len dvakrát do roka, na Dušičky a Kvetnú nedeľu, a hovorilo sa, že to bola manželka rytiera Donča, niekdajšieho hradného pána. Donč, hoci vážený kráľom, bol pre ľudí krutý a desivý. Služobníci sa pred ním schovávali a hocikto sa triasol, keď ho stretol.

Raz na Všechsvätých sa jeho hnev vymkol kontrole. Bičoval strážnikov aj zvieratá a každého, kto sa mu dostal do cesty. Dokonca i nevinnú služobnicu udrel, až jej krv tiekla po tvári. Jeho zlosť nepoznala hraníc a všetci v zámku sa jej báli.

Oravský hrad. Zdroj: Facebook/Oravský hrad / Orava Castle/Juraj Bednárik

„Práve vtedy vbehla do paloty Dončova žena, vytrhla mu z hrsti korbáč a zastala mu cestu so slovami: „Ani krok ďalej! A hanbi sa, že všetko na svete pred tebou uteká!“ Do rytiera vtedy vhupol vari sám Lucifer. Najprv sa zakolísal na nohách, sťaby sa mu hlava zatočila, potom vypúlil na ženu oči a zreval na ňu: „Ešte aj ty sa mi budeš priečiť? Staviaš sa mi do cesty!? Naskutku sa mi prac z očí!“ A žena nato: „Ani sa nepohnem! Nedovolím, aby si ubližoval nevinným ľuďom. Chceš vari, aby ťa dakto preklial a navždy zbavil tvoju dušu pokoja!?“ Nato Donč zrúkol v ešte väčšej zlosti: „Nuž, ty mi budeš ešte aj odporovať, navidomoči robiť prieky a pridávať sa k tej hávedi? Veď ja ti ukážem, komu si sa dnes naschvál protivila.“ Rozzúrený Donč vytasil dlhý meč a sekol ním ženu. Naskutku jej celá ruka odkväcla.“

Žena vykríkla od bolesti a padla na zem, krv jej tiekla z nevládnej ruky. Rytier Donč sa zarazil, pochopil svoju chybu a vybehol z paloty, blúdil zmätene po hrade. Jeho manželka prežila, no zostala chorá celú zimu a zomrela až v sobotu pred Kvetnou nedeľou. Donč pri nej prosil o odpustenie a žiadal, aby sa za neho modlila, pretože sa obával večného zatratenia. Ona mu len prikývla, nevládna hovoriť.

Oravský hrad. Zdroj: Facebook/Oravský hrad / Orava Castle/Michal Pišný

„Ani rytier Donč dlho po jej smrti nežil. Pomaly začal viditeľne chradnúť na tele i na duchu. Celkom tak ako človek, čo sa už nemá o čo zachytiť. Nuž ani sa nedožil vysokého veku. Akosi chytro sa pominul. Svoju ženu vraj predsa ešte raz za života zazrel. Po dvoch či troch rokoch v takú noc, čo jej veľmi ublížil, nie i nie zaspať. Vyšiel von z izby - a čo videl? Na nádvorí čosi také ako jeho žena. Ale nekráčala, iba sa niesla kamsi nahor... Ráno potom našli rytiera Donča vystretého na schodoch, ako šepkal: „Ona to bola, moja žena!“

V ten rok rytier Donč zomrel. Odvtedy sa jeho žena na hrade objavovala len zriedka. Stráže ju raz videli, ako sa ticho vznášala k najvyššiemu palácu, hoci brána bola zatvorená. Jeden zo strážnikov nakukol dovnútra a zreteľne ju videl kľačať a modliť sa – jednu ruku zdvihnutú, druhú odkväcnutú. Hovorilo sa, že rytier Donč popáchal toľko hriechov, že sa jeho žena musela zaňho modliť aj po smrti.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HABOVŠTIAK, Anton. Najkrajšie oravské povesti. 1. vyd. Martin: Matica slovenská, 2014. 175 s. ISBN 978-80-8115-190-3