Hričovský hrad v Žilinskom kraji nesie stopy temnej minulosti. Legenda rozpráva o mladom grófovi Františkovi Turzovi, jeho nevlastnej matke Zuzane a tajomnom mníchovi, ktorých osudy odhaľujú zradnú moc a ľudskú krutosť. Dnes sa v ruinách šepká o duchoch a podivných javoch, ktoré stále strážia miesto dávnych hrôz. Tento príbeh spracovala Beatrica Čulmanová v knihe Slovenské povesti.

Povesť o podlom pláne ničomníka, kamennom mníchovi a duchoch

Hričovský hrad sa týči na strmom kopci Súľovských skál pri Hričovskom Podhradí a za jeho múrmi sa vystriedalo mnoho zemepánov. Posledným bol mladý a bezcitný František Turzo, ktorý žil len pre radovánky, obžerstvo a opilstvo. Keby nebolo milej vdovy Zuzany Laharovej, ktorá si ho osvojila, nemal by nič.

„František, si ako môj vlastný syn, potom ako moji štyria synovia zahynuli a manžel sa už tiež pominul. Dobre sme urobili, keď sme spojili naše majetky, spolu toho veľa dokážeme, teraz je naše panstvo najväčšie v celom okolí,“ usmiala sa jedného slnečného rána na osvojeného syna Zuzana. „Choďte do čerta s takými rečami!“ hrubo ju odbil Turzo. „Nebyť mňa, nemáte nič. To ja vám som zachránil majetky.“ Zuzana zosmutnela. Chcela byť dobrou náhradnou matkou, keď na svete zostala sama, no netušila, čo za tyrana je mladý Turzo. Nielenže sa k nej správal hrubo, ale nebyť jej, dávno by bol prehýril svoj majetok v búrlivom živote. Sklonila hlavu a odišla do svojich komnát. Nebude ho dráždiť. Nebude sa mu ukazovať na oči, nechce, aby ju urážal, to ju bolelo najviac. Ej, ako sa len k nej zo začiatku správal! Na rukách by ju nosil, vraj, Zuzanka, ste mi ako vlastná mamička, bude nám, osamelým sirôtkam, spolu dobre.“

Hričovský hrad. Zdroj: zilinskyturistickykraj.sk

Každé ráno František sedával pri raňajkách s dobrou vdovou Zuzanou a každé ráno sa musel pozerať na jej dobrotivú tvár. V očiach sa jej zračili výčitky, i keď nič nepovedala. Jedného rána však zavolal svojho sluhu a s dvoma strážcami vtrhli do komnaty úbohej vdovy, zviazali jej ruky, šatkou previazali ústa aj oči a odviedli Zuzanu do podzemia. „Tam, do tej najtmavšej temnice ju hoďte. Nebude mi viac v živote prekážať. A budete mlčať ako hroby, inak vás stihne rovnaký osud!“ vyhrážal sa mladý ukrutník. Strážcovia, hoci mu museli poslúchnuť, cítili ľútosť. Našťastie, jeden z nich jej však iba naoko zviazal ruky, aby sa mohla z pút vyslobodiť. V najtmavšej, vlhkej a studenej kobke sa triasla od strachu, s vedomím vlastnej bezmocnosti a neistou budúcnosťou.

Mladý Turzo len teraz začal vystrájať. Bezuzdné pitky a bujaré zábavy trvali až do skorého rána a stali sa každodennou súčasťou života na Hričovskom hrade. Všade tvrdil, že jeho tútorka prepadla nebezpečnému šialenstvu a preto ju odviezol na odľahlé miesto, kde je o ňu starostlivo postarané. Mnohí mu však neverili. Zuzanino verné služobníctvo dobre poznalo jeho ničomnosť a tušilo, že jej spôsobil krivdu. Postupne preto nahradil starých služobníkov svojimi vernými a netrvalo dlho, kým začal rozpredávať majetok Laharovej.

Hričovský hrad. Zdroj: zilinskyturistickykraj.sk

„Zuzana chradla v špinavej temnici a v kútiku duše dúfala, že jedného dňa si mladý pán vstúpi do svedomia a pustí ju z väzenia. „Nemôže byť až taký krutý, keď vie, že som tu dole zavretá. Ako môže žiť s takými výčitkami,“ utešovala sa Zuzana. Mladý pán by na Zuzanu možno aj zabudol, no jedného dňa sa stala čudná vec. Na veľké drevené vráta zaklopal mních zahalený v čiernom habite, cez hlavu mal prehodenú kapucňu, takže do tváre mu nebolo vidno. „Žiadam, aby ste ma vypočuli,“ potichu, ale rázne povedal mních. „Nevyrušuj ma! Ber sa preč! Tu sa nedávajú žiadne milodary. Zmizni!“ „Neprišiel som kvôli milodarom.“ „A načo si teda prišiel? Či vari potulní mnísi nežobrú? Hej, vincúr, nalej aj tomuto, nech vie, aký je život krásny.“ „Nechcem tvoje víno, Turzo. Prišiel som ti pripomenúť, že žena, ktorú si uvrhol do žalára, ešte žije.“ Mladý Turzo sa zatváril nechápavo: „O čom to tu rozprávaš? Čo to táraš? Nerozumiem.“ „Tak ti to poviem ešte raz. Tvoja nevlastná matka žije dole v temnici.“ „To je nehoráznosť, do neba volajúca bezočivosť. Ja som sa príkladne postaral o nevlastnú matku a ty takto, pred všetkými ma obviňuješ z dákeho podlého činu? Stráže, do temnice s ním!“

Keď mnícha zavreli do žalára, Turza sa zmocnil strach - nemohla predsa Zuzana ešte žiť, so zviazanými rukami, očami aj ústami by prežila len pár dní, a odvtedy uplynul možno mesiac. Svedomie mu začalo biť na poplach, a tak sa ponáhľal do podzemia. V najtmavšom kúte našiel vysilenú Zuzanu. Prepadol ho pocit viny, zdvihol jej bezvládne telo na ruky a Zuzana, keď ešte naposledy uzrela svetlo, vydýchla v jeho náručí. A z temnice, kde bol uvrhnutý mních, sa ozvalo: „Boh vie, čo si urobil, potrestá zlo!“

Hričovský hrad. Zdroj: turisticky.sk

Na druhý deň dal Turzo Zuzanu pochovať s úctou, no hlas z temnice pokračoval: „Boh vie, čo si urobil, potrestá ta! Lebo ty si zlo!“ Po smútočnom obrade sa rozhodol mnícha navždy umlčať a vyšiel do žalára, ale vo vnútri nikoho nenašiel. Zámka bola neporušená, žalárnik ani strážcovia nič nespravili. Z protiľahlej skaly sa znova ozval mníchov hlas a Turzo, zúriac, vybehol ku skale. Tam však nikto nebol - iba vietor niesol zvláštnu melódiu. „Chytím ťa, počuješ? Dostanem ta!“ kričal do prázdna.

Vtom pocítil, že mu niekto za chrbtom fúkol do ucha a prudko sa obzrel. Pred ním stála kamenná socha mnícha so zdvihnutou rukou, akoby sa chystal udrieť. V hrôze sa Turzo vrátil do hradu, vliezol do svojej komnaty a zamkol sa na dva zámky. Služobníctvo si myslelo, že sa mladý pán pomiatol, a zo strachu hrad postupne opúšťali. Od smrti pani Zuzany a premeny mnícha na sochu sa na Hričovskom hrade diali čudné veci - v noci sa ozývalo kvílenie, výkriky nešťastnej panej a vietor sa preháňal po opustených komnatách. Turza toto šialenstvo dohnalo až k samovražde. Vyšiel na najvyšší hradný múr a skočil do priepasti.

Hričovský hrad. Zdroj: turisticky.sk

„V tej chvíli sa Hričovský hrad začal rozpadať. Namiesto mocného hradu zostali iba ruiny, ktoré sa odvtedy nikomu nepodarilo opraviť. Mnohí sa o to pokúšali, no vždy im nejaká neznáma sila zabránila pokračovať v opravách. Odvtedy sa v zrúcanine hradu usídlili duchovia a nik sa tam neodváži vkročiť, lebo všetko živé odtiaľ odoženú. Oproti dodnes stojí kamenný mních a uprene hľadí na hrad.“

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - ČULMANOVÁ, Beatrica. Slovenské povesti. 1. vyd. Bratislava: Príroda, 2014. 343 s. ISBN 9788007024014