Niektoré príbehy sa človeku dostanú pod kožu a zostanú v pamäti na celý život. Ako uvádza portál dobrenoviny.sk, keď záchranári zo Zázrivej priviezli na kliniku malé medvieďa, netušili, aké utrpenie má za sebou. Bojazlivé zvieratko si pred nimi schovávalo labky, akoby sa bálo ďalšej bolesti. Niekto ho totiž zavrel do chlieva a ubližoval mu. Napriek vážnym zraneniam a následnému zápalu pľúc sa však podarilo to najdôležitejšie – zachrániť mu život.

Za príbehom medvieďaťa Lindy stojí Metod Macek zo Zázrivej, ktorý zasvätil svoj život pomoci zraneným a opusteným zvieratám. Záchrannej činnosti sa venuje už viac ako tri desaťročia. Na gazdovstve po svojich starých rodičoch vybudoval zázemie, ktoré sa stalo útočiskom pre stovky zvierat. Spolu s rodinou a tímom im dáva druhú šancu na život.

Lásku k zvieratám mal v sebe od detstva

Vzťah k zvieratám nebol v prípade Metoda Macka náhodou ani neskorým rozhodnutím. Vyrastal v prostredí, kde bolo gazdovanie prirodzenou súčasťou života. Jeho predkovia sa starali o hospodárske zvieratá a jeden zo starých rodičov pracoval aj ako valašský bača na salaši.

V Zázrivej mali kedysi takmer všetky domácnosti hospodárske zvieratá. Metod Macek sa však postupne vydal trochu iným smerom. Namiesto hospodárskych zvierat si za svoju životnú cestu vybral pomoc voľne žijúcim živočíchom.

V deväťdesiatych rokoch začal pracovať v Národnom parku Veľká Fatra. Tam sa stretával aj s poranenými a hendikepovanými zvieratami. Postupne si uvedomoval, že na Slovensku chýba dostatočné zázemie, ktoré by sa systematicky venovalo ich záchrane a rehabilitácii.

Inšpiráciu našiel v českých záchranných staniciach, ktoré mali v tejto oblasti viac skúseností. Rozhodol sa preto vybudovať vlastnú stanicu. Z rodinného gazdovstva postupne vytvoril miesto, kde dnes dostávajú druhú šancu na život zvieratá, ktoré by bez ľudskej pomoci nemuseli prežiť.

Príbeh Lindy, na ktorý sa nezabúda

Medzi najťažšie skúsenosti, na ktoré si spomína, patrí práve záchrana medvieďaťa Lindy. Našli ho v zemiakovom poli v Žilinskom kraji. Keď sa dostalo do rúk záchranárov, ukázalo sa, že jeho zdravotný stav je oveľa vážnejší, než sa spočiatku mohlo zdať.

Vyšetrenie odhalilo, že malé medvieďa niekto zavrel do chlieva a týral. Na labkách malo stopy po zraneniach, pred ľuďmi si ich vystrašene ukrývalo. Záchranári predpokladali, že sa zo zajatia pokúšalo dostať von prehrýzaním drevených dosiek. Svedčili o tom aj hnisavé rany v jeho papuli.

Linda neskôr dostala aj zápal pľúc. Jej stav si vyžadoval intenzívnu starostlivosť a boj o jej život nebol jednoduchý. Záchranári sa však nevzdali. Napokon sa im podarilo dostať ju z najhoršieho a medvieďa prežilo.

Keď už bolo dostatočne stabilizované, putovalo do košickej zoologickej záhrady, kde našlo nové zázemie.

Práve takéto prípady pripomínajú, aká krutá dokáže byť ľudská bezohľadnosť. Metod Macek považuje bezdôvodné ubližovanie živým tvorom za jednu z najhorších ľudských vlastností. V záchrannej stanici sa stretávajú nielen s úmyselným týraním, ale aj s následkami ľudskej nedbanlivosti.

Nebezpečenstvo pre drobné vtáky predstavujú napríklad lepové pasce na hmyz, ktoré používajú niektorí ovocinári. Do lepkavých pásov sa môžu zachytiť sýkorky a ďalšie vtáky, ktoré sa už nedokážu vyslobodiť.

Nie každé zachránené zviera sa môže vrátiť do prírody

Záchranná stanica v Zázrivej nie je iba miestom, kde sa zvieratá liečia. Jej pracovníci sa snažia vytvoriť podmienky na ich postupný návrat do prirodzeného prostredia. Nie vždy je to však možné.

Osobitne komplikovaná je situácia pri medveďoch, ktoré vyrastajú v ľudskej opatere. Ak si mláďa odchovajú ľudia na fľaške, stráca prirodzené návyky potrebné na samostatný život vo voľnej prírode. Takéto zviera už spravidla nemožno bezpečne vypustiť späť do slovenských lesov.

Metod Macek upozorňuje, že Slovensko má úplne iné podmienky ako napríklad Kanada, kde možno medveďa odviezť stovky či tisíce kilometrov od ľudských obydlí. U nás je krajina husto osídlená a medveď, ktorý si zvykol na človeka, by sa mohol veľmi rýchlo dostať do blízkosti dedín a miest.

Preto niektoré zvieratá po rehabilitácii nachádzajú nový domov v zoologických záhradách.

Záchrana zvierat je rodinným poslaním

Dnes sa na činnosti záchrannej stanice podieľa aj Macekova partnerka a deti. Spoločne ročne pomôžu stovkám zvierat. Výhodou je, že záchranné zariadenie majú priamo doma. Práca sa tak nekončí po pracovnom čase a pomoc potrebujú zvieratá často aj v noci.

Za ich činnosťou je množstvo práce, času a osobného nasadenia. Prevádzka stanice si však vyžaduje aj nemalé finančné prostriedky.

Záchranári sú preto vo veľkej miere odkázaní na podporu verejnosti, firiem a nadácií. Dôležitým zdrojom sú dve percentá z daní, menšie i väčšie finančné príspevky a nadačné granty.

Problémom podľa Macka zostáva, že štát im neprepláca náklady na starostlivosť o zachránené voľne žijúce zvieratá, hoci ide o živočíchy, ktoré patria štátu. Záchranná stanica tak musí hľadať zdroje na ich liečenie, kŕmenie a rehabilitáciu predovšetkým vlastnými silami.

Ľudia chcú pomáhať, niekedy však nevedia ako

Metod Macek má pri sebe neustále telefón, na ktorom mu ľudia volajú a radia sa, ako postupovať pri náleze zraneného alebo opusteného zvieraťa. Nie každý takýto nález však automaticky znamená, že zviera potrebuje ľudskú pomoc.

Častým príkladom sú mladé spevavce, ktoré opustia hniezdo ešte v čase, keď sa len učia lietať. Ľuďom sa môže zdať, že zostali opustené, pretože ich vidia samé na zemi alebo v tráve. V skutočnosti však rodičia často zostávajú v blízkosti a naďalej ich kŕmia. Ak človek takéto mláďa zbytočne odnesie, môže mu viac uškodiť ako pomôcť.

Iná situácia nastáva, keď vták nedokáže vzlietnuť, má nefunkčné krídlo, kríva alebo opakovane padá. Vtedy už môže ísť o zranenie a je potrebné čo najskôr kontaktovať odborníkov.

Aj v tomto vidí záchranár dôležitú súčasť svojej práce – nielen zachraňovať zvieratá, ale aj vzdelávať ľudí, aby vedeli správne reagovať.

Od zvierat sa máme stále čo učiť

Napriek desaťročiam skúseností Metod Macek stále nachádza v prírode niečo, čo ho dokáže prekvapiť. Zvieratá podľa neho majú vlastnosti, ktoré by mohli byť inšpiráciou aj pre ľudí.

Všíma si najmä ich schopnosť tolerovať sa a žiť vedľa seba bez zákernosti a potreby ubližovať si pre vlastné potešenie. V prírode síce existuje boj a násilie, no spravidla súvisia s prirodzenou potrebou prežiť a získať potravu.

Práve v tom vidí veľký rozdiel medzi správaním zvierat a niektorými prejavmi ľudí. Zvieratá podľa neho neubližujú iným pre zábavu ani z pomsty.

Príbeh medvieďaťa Lindy je smutnou pripomienkou toho, čo dokáže človek spôsobiť bezbrannému tvorovi. Zároveň je však aj dôkazom, že existujú ľudia, ktorí sú ochotní venovať svoj život tomu, aby napravili aspoň časť spôsobeného utrpenia.

V Zázrivej tak už desaťročia funguje miesto, kde zranené zvieratá nedostávajú iba liečbu a potravu. Dostávajú šancu znovu žiť. A za každým takýmto príbehom je množstvo práce ľudí, ktorí svoju pomoc nepovažujú za povolanie, ale za poslanie.