Ako vyhorela ulica u Markov alebo Čo až môže spôsobiť ľudská chamtivosť

„Na Žabárni, tak sa volalo miesto u mojej babky Angely a mnohí pamätníci ho takto nazývajú ešte aj dnes, sa to hemžilo žabami, ale aj ženskými jazykmi. Nie pre nič za nič, vraj tam nebolo ticho ani v noci. Či už to bolo od tých žiab, alebo od babiek, čo sa tam každý večer schádzali „prehodnotiť svet“, to dodnes neviem. Ale viem, že to miesto vo mne zanechalo spomienky, ktoré len tak nevyblednú,“ začal svoje rozprávanie Vladimír Belánik st.

Často sedával na lavici pred domom alebo na záhrade, na mieste, kde sa sušila perina a kde sa vymieňali príbehy. Jeden z nich sa mu vryl do pamäti viac než ostatné. Bol plný ohňa, plaču, zúfalstva, ale aj tej najobyčajnejšej ľudskej slabosti - chamtivosti.

Obec Dlhé Pole. Zdroj: obecdlhepole.sk

Spomína si na časy, keď malo Dlhé Pole viac konských záprahov než áut. Na mieste, kde dnes stojí hostinec Jozef Mičura, ktorý vlastní Mária Tichá rod. Mičurová, kedysi stál obchod. Viedol ho židovský obchodník Langfelder, menom aj miestom kde žil „dlhopolec“. V jeho obchode bolo všetko, čo dedina potrebovala - od cukru po motúz, od sviečok po háby na sviatky.

Jedného večera, keď sa deň pomaly chýlil ku koncu a len vietor ešte dofukoval posledné slová zo záhumienok, stalo sa niečo, čo navždy zmenilo Markovskú ulicu. Z ničoho nič vyšľahol z obchodného skladu plameň. Suché drevo, látky, baly bavlny - všetko sa chytalo rýchlejšie, než sa rozšírila babská reč. Oheň rástol, dym hustol a Langfelder zúfalo kričal:

„Ľudia, rata! Pomáhajte! Povykladajte pred obchod, čo sa dá!“ A ľudia prišli. Ako sa hovorí, keď horí, sused už nie je len sused, ale brat. Vynášali vrecia s múkou, sudy s octom, hodvábne šály aj obyčajné posteľné plachty. Oheň sa nakoniec podarilo uhasiť, pravdepodobne skôr ľudskou vervou než vodou samotnou. Ale obchod bol poškodený. Voda aj oheň si vybrali svoju daň. Langfelder, so slzami v očiach, poprosil dedinčanov, aby mu dočasne uschovali zachránený tovar. Prisľúbili, že keď sa obchod opraví, všetko mu vrátia. On dôveroval. Poznal ich. Veď to boli jeho zákazníci, niektorých aj kmotroval. Ale zázraky sa nedejú tam, kde peniaze puchnú v komore. Tovar sa nevrátil. Ani jeden balík. Ani jedna niť,“ zaspomínal Belánik st. a pokračoval vo svojom rozprávaní:

Obec Dlhé Pole. Zdroj: obecdlhepole.sk

„Langfelder, s tvárou zdeptanou nie požiarom, ale sklamaním, vyriekol: „Markovská ulica na ohni zbohatla – na ohni aj schudobnie.“ Prešlo len pár rokov. A potom to prišlo. 28. júla 1928. Letný deň, akýsi ospalý, vôbec nenaznačoval, že si osud brúsi zuby. Ale presne vtedy sa naplnilo proroctvo z úst podvedeného obchodníka. Markovská ulica vyhorela. Celá. Oheň, ako by šiel priamo po tom, čo sa predtým zachránilo. Ako by bol vedený neviditeľnou rukou s horúcim hnevom. Drevenice padali jedna po druhej. To, čo ostalo, nebolo viac než popol a ticho. Hrozivé, zdrvujúce, konečné ticho. A ak vám to príde ako len ďalší oheň v rade dedinských požiarov, vedzte, že ešte aj dnes nájdete na jednej zo stavieb pamätnú tabuľu. Nie ako ozdobu. Ako výstrahu!“ uzavrel svoje rozprávanie Vladimír Belánik st., podľa rozprávania babky Angely Blažekovej rod. Fojcíkovej.

Zdroj: Vladimír Belánik st.