Povesť o Helene z Hrabového, ktorá svojou krásou a obetavosťou zachránila dedinu pred skazou, patrí k najdojemnejším príbehom zo Žilinského kraja. Prerozprávala ju spisovateľka Zuzana Kuglerová vo svojej knihe Turkova stupaj, kde ožíva dávna legenda o láske, obete a nezvyčajnom spojenectve s nepriateľom.

Chán Omar a Helena z Hrabového (povesť z Hrabového)

Aj Hrabové malo svoju Helenu, ktorá ako v dávnej Tróji rozhodla o osude celej obce. V časoch, keď Tatári pustošili mladé uhorské kráľovstvo a zostávala za nimi len spálená zem, ich krutosť narazila na odvahu a obetu mladého dievčaťa.

Na hornom Považí nebolo krajšieho dievčaťa, než bola pätnásťročná Helena - s vlasmi svetlejšími ako ľan a očami modrými ako nevädza. Jej otec Gurgus patril k najbohatším gazdom v kraji a vlastnil najkrajšiu kúriu široko-ďaleko. Spolu s nimi žil aj Helenin starší brat Bedech, temperamentný mladík, ktorému v žilách vrela krv.

Jedného večera vyhlásil: „Nezostanem ja veru doma... Pôjdem do boja proti Tatárom. Tí sa vraj k nám na Považie tlačia. No moja šablička ich zastaví.“ Otec ho márne prehováral. Bedech si osedlal koňa, pripásal šabľu a odišiel na front. Po dlhom putovaní sa pridal k uhorskému vojsku a bez váhania sa vrhol na najnebezpečnejšieho z Tatárov, chána Omara.

Pohľad z rozhľadne nad Hrabovým. Zdroj: sk.mapy.cz

„Ten by si so šuhajčekom raz-dva poradil, zapáčilo sa mu však, ako so šabličkou krúti. Zaumienil si, že z neho spraví svojho otroka. Nechal ho tancovať na hrote svojho jataganu, až kým ho neprestalo šabľovanie baviť. Zranil chlapca tak, že stratil krv a upadol do bezvedomia. Vtedy ho Tatár zaniesol do svojho stanu v nepriateľskom tábore. Celý rok trvalo, kým sa Bedech vylízal z rán. Väčšinu času kreslil na hlinu pri lôžku. Keďže mu bola dlhá chvíľa, kreslil všetko, na čo si spomenul: kúriu, skrytú na úbočí hôr, polia, svietiace zažltnutou pšenicou, hory, týčiace sa do nebies. No najčastejšie kreslil svoju sestru Helenu. Raz chán Omar zastal nad ním a zvedavo sa opýtal: „Čo si to nakreslil?“ „To je dom, kde som sa narodil,“ vysvetlil mu Bedech, „toto sú naše polia a to je moja sestra Helena.“ Chán Omar kývol hlavou a mlčky počúval. Odvtedy chodil k Bedechovi každý deň, až kým sa chlapec nevyliečil.“

Keď sa Bedech úplne zotavil, chán Omar mu povedal: „Môžeš sa vrátiť domov. Najprv však musíš zaplatiť za to, že som ťa nezabil.“ „Akože ti zaplatím, keď nič nemám?“ zľakol sa chlapec. „Máš. Dáš mi niekoľko jutár z tých rolí, ktoré si na zem kreslil. Hádam tvojmu otcovi nebudú milšie polia ako sloboda jeho syna,“ odvetil Tatár. Chán Omar hádal správne. Keď sa Gurgus dozvedel, čo žiada Tatár za Bedechov život, neváhal a podpísal listinu, ktorou mu odovzdal časť svojho majetku. Domnieval sa, že syn sa bezpečne vráti, Omar zmizne a polia získa späť. Netušil však, že týmto rozhodnutím otvorí dvere nečakanému osudu.

Pohľad z rozhľadne nad Hrabovým. Zdroj: sk.mapy.cz

„Chán Omar sa vybral spolu s Bedechom do horných zemí uhorského kráľovstva, aby sa pozrel na svoj majetok. Neprišiel do dediny ako krutý bojovník, ktorý chce zrovnať hory so zemou. Rozhodol sa, že navždy odloží jatagan a stane sa kupcom. Unavil ho ustavičný boj a krviprelievanie. Premenil vojnovú korisť na peniaze, aby mal za čo kupovať a predávať. Hrabovským dievkam sa síce nepáčil, pretože mal vyholenú hlavu a na nej dlhý vrkoč, zato ich matkám bohatý tatársky kupec pomotal rozum. Nejedna by ho ako zaťa po boku svojej dcéry bola rada videla. Jedného dňa navštívil Tatár Bedecha. „Zavolaj svojho otca,“ vraví mu. Gurgus si prišiel vypočuť slová čudného hosťa. „Slobodu svojho syna si vykúpil,“ hovorí mu chán Omar, „vykúp aj životy ľudí z tejto dediny a daj mi svoju dcéru za ženu. Ak tak neurobíš, Tatári vtrhnú do dediny, pretože ich sem ja sám zavolám. Ak však tak spravíš, odvrátim ich kroky. Dedina zostane nedotknutá. Meno tatárskeho kupca ju ochráni.“

„Daj mi čas na rozmyslenie,“ prosil Gurgus chána Omara. „Do zajtra rána,“ prikývol Tatár. „Ak povieš áno, dobre urobíš. Ak nie, do roka a do dňa tvoja dedina ľahne popolom.“ Keď Omar odišiel, Gurgus si sadol k synovi a rozčúlene vyhlásil: „Nevychoval som svoju jedinú dcéru na to, aby som ju dal Tatárovi. Odvediem ju do hôr. Tam ju chán Omar nenájde.“ No za dverami počúvala Helena. Vošla dnu a pokojne povedala: „Nie, otecko... Moja krása nemá väčšiu cenu ako životy tých, čo bývajú v dedine. Nechcem byť vinná za ich smrť. Stanem sa Tatárovou ženou.“

Na druhý deň ráno šiel Gurgus za chánom Omarom a prisľúbil mu ruku svojej dcéry. O mesiac nato sa Helena vydala za holohlavého Tatára. Do roka mu porodila syna - a do roka prišla na Považie nová vlna nepriateľov. Hrabové však ostalo nedotknuté. Každý Tatár totiž vedel, že tam krásna Helena kolíše Omarovo dieťa.

Roky plynuli, pamiatka na Tatárov sa vytratila, no legenda o Helene, ktorá sa obetovala pre svoju dedinu, žije dodnes.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653