Vedeli ste, že názov obce Kolárovice môže súvisieť s tajnou návštevou Márie Terézie? Podľa povesti z knihy Turkova stupaj od Zuzany Kuglerovej sa cisárovná počas tajnej cesty horným Uhorskom ocitla pri Bytči v núdzi. Pomohla jej rodina zručných kolárov, ktorým sa odvďačila oslobodením remesla od daní. Príbeh o zlomenom kolese, múdrej gazdinej a statočných synoch patrí medzi najkrajšie legendy Žilinského kraja.

Radorečná gazdiná (povesť z Kolárovíc)

Podľa starej povesti vďačia Kolárovice za svoje meno samotnej Márii Terézii. Cisárovná sa vraj rada tajne vydávala na cesty po hornom Uhorsku, preoblečená za bohatú pocestnú šľachtičnú, ktorá údajne hľadala poľovnícky revír ako dar pre syna.

Jedna z jej ciest viedla aj na Orlovský zámok, odkiaľ sa rozhodla vyraziť do okolia - vraj na obhliadku pozemkov, no v skutočnosti chcela vidieť, ako žijú poddaní. V elegantnom koči s koňmi ozdobenými červenými kantármi sa vybrala cez kraj, no neďaleko Bytče narazila na rozbitú cestu. Starý úsek bol zničený búrkami a suchom, a keď sa jedno z kolies koča zaseklo medzi kameňmi, ani šľahanie bičom nepomohlo. Koč zostal stáť uprostred ničoho.

Ilustračné foto. Zdroj: mapire.eu

„Nakoniec sa ozvalo dlhé, zlovestné zapraskanie. Kočiš zahrešil a zoskočil z kozlíka, aby sa pozrel, čo sa stalo. Musel vliezť pod oje, kde bolo iba blato a špina. Zašpinil si červenú livrej aj biele rukavičky. Zistil, že koleso sa zlomilo. Nešťastný si sadol na kraj cesty do trávy. Zvečerilo sa. Cisárovná dostala strach, že ju v slovenských horách zastihne noc a ona nebude mať kde hlavu zložiť. „Čo urobíme?“ opýtala sa kočiša. „Veruže neviem!“ pokrčil kočiš plecami a vyzeral tak bezradne, že cisárovná už nechcela od neho ďalšiu radu pýtať. Preto sa sama vybrala hľadať pomoc.“

Máriu Teréziu by čakala neľahká noc, keby jej cestu neskrížil mladý kolár smerujúci do neďalekej dediny. Keď videl, že kočiš si s pokazeným kočom neporadí, ponúkol pocestnej pomoc. Vzal ju k sebe domov, kde žil s matkou a dvoma bratmi. Starší bol tiež kolár, mladší ešte len dieťa. Cisárovná prijala pozvanie a v skromnej chalúpke ju kolárova matka pohostila tým najlepším, čo mali - čerstvým chlebom, ovčím syrom a mliekom.

Obec Kolárovice. Zdroj: kolarovice.eu

„Toto nám dáva rodná zem!“ povedala. „Tá sa veru o nás lepšie stará ako cisárovná vo Viedni. Je našou matkou, otcom i kráľom zároveň.“ „Ako to?“ opýtala sa prekvapená Mária Terézia. „Matkou preto, lebo z jej lúk sa sýtia naše kravky. Tie potom dávajú toľko mlieka ako mladá rodička. A otcom preto, že z jej útrob rastie obilie, z ktorého melieme múku na chlieb. V modlitbe predsa prosíme: Otče náš, chlieb každodenný daj nám dnes... A zem nám ho dáva. Kráľom zas preto, že máme z nej kráľovské dary navyše: ovocie od jari až do zimy, med a orechy. Vidíte, milá pani, že tento maličký kus zeme sa o nás lepšie stará ako cisárovná vo Viedni.“

Mária Terézia prijala skromné pohostenie a prenocovala v čistej posteli s vôňou sena a horského potoka. Kým spala, dvaja kolárski bratia opravili jej koč - jeden vytočil nové koleso, druhý opravil dolámané oje. Ráno ju zobudil zvuk kladiva. Koč bol pripravený na cestu. „Ej veru. Rúčich synov máš. Mala by si ich poslať na cisársky dvor. Iste by sa im vo vojsku nejaká hodnosť ušla,“ poznamenala cisárovná. Gazdiná sa len zasmiala: „Kdežeby cisársky dvor! Gazdovia z dediny by ich nepustili. Kto by sa potom staral o kolesá na vozoch? Veď tu je pre kolárov roboty viac než dosť. Každý deň treba z poľa zvážať... Raz seno, raz inú úrodu. Cesty sú hrboľaté, vo Viedni o ne nikto nedbá. Rebrinákom sa na nich lámu kolesá. Veď aj vám, milá pani, sa pre tieto cesty koč polámal. Keby nie takých kolárov, ako sú moji synovia, váš koč by na tej doničenej ceste ešte stále stál.“

Obec Kolárovice. Zdroj: kolarovice.eu

„Máš pravdu!“ prisvedčila Mária Terézia. „Cesty sú naozaj zlé... Možno by bolo dobré dať vedieť do Viedne, že potrebujú opravu.“ „Viedeň je ďaleko,“ odvetila jej gazdiná. „A moji synovia sú blízko. Preto je zručný kolár taký žiadaný. Ostatne, vzácna pani, viete, ako to chodí na cisárskom dvore. List so žiadosťou o opravu by musel prevziať najprv dverník. Ten by si za ochotu pýtal zálohu. Potom by zaniesol list kancelárovi. Aj ten chce svoje za unúvanie. Kým by sa žiadosť dostala pred Máriu Teréziu, oprava cesty by sa zdržala a dvojnásobne zdražila.“ Mária Terézia jej na to nič nepovedala, iba sa zamyslene dívala oknom von na cestu. Po dlhom mlčaní pokývala hlavou a odvetila: „Tvojich dvoch starších synov je tu naozaj treba. Mohla by si však poslať ďalšieho. Iného už nemáš?“ „Mám, Janka!“ prisvedčila gazdiná. „Ten by sa cisárovnej páčil, pretože sa rád na vojakov hráva. No nemá ani dvanásť.“ „Tak vezmem toho najmladšieho!“ vraví jej cisárovná. „Je čas, aby si sa dozvedela, komu si v noci v svojom dome ustlala.“

Keď cisárovná ukázala gazdinej zlatý toliar so svojím portrétom, žena konečne pochopila, koho u seba hostila. Zľakla sa a ospravedlňovala sa za svoje prosté reči, no Mária Terézia sa len usmiala. Poprosila, aby gazdiná zabalila jedlo najmladšiemu synovi Jankovi, ktorý ju mal odprevadiť. Matka ho posadila na kozlík, a hoci cítila, že ho možno vidí naposledy, tešilo ju, že ide slúžiť samotnej cisárovnej.

Jej slová o zlých cestách padli na úrodnú pôdu - už na jar dala Mária Terézia opravovať cesty po celom kráľovstve. Prikázala, aby sa do práce zapojili všetci, bez výnimky. Janko slúžil vo vojsku pätnásť rokov a každý rok písal matke, aby mu poslala domáci chlieb a syr. Gazdiná mu vždy rada vyhovela, aj keď už sily ubúdali. Nakoniec poprosila farára, aby list synovi napísal za ňu.

Obec Kolárovice. Zdroj: kolarovice.eu

V liste, ktorý gazdiná poslala Jankovi, stálo: „Chystám sa na onen svet. Je čas, aby si sa prišiel so mnou rozlúčiť.“ Hoci opravené cesty urýchlili poštu, list dorazil do Viedne až po jej smrti. V deň pohrebu sa pred domom objavil koč, z ktorého vystúpil mladý husár a elegantná žena - sama Mária Terézia.

Na cintoríne spoznali Janka jeho bratia. Husár im prikázal pokľaknúť pred cisárovnou, no tá ich hneď postavila na nohy a poďakovala za pomoc spred rokov. Ako odmenu im oznámila, že kolárske remeslo bude odteraz slobodné a oslobodené od daní. „Chcem sa vám odvďačiť!“ povedala napokon. „Prejavili ste sa ako zruční kolári, nech je teda kolárstvo slobodným remeslom, z ktorého netreba odvádzať dane. Zostaňte statoční ako vaša matka. Od tejto chvíle ste rovní zemanom!“

Po rozlúčke cisárovná s Jankom odcestovali späť do Viedne. Kolári si doma sadli k syru, chlebu a mlieku a uvažovali, aký erb by sa hodil k ich novému postaveniu. Pomohol im richtár - poradil im dať si do erbu koleso, ktoré opravili cisárovnej. Táto myšlienka sa im zapáčila.

Obec Kolárovice. Zdroj: kolarovice.eu

Ešte v ten deň bratia vyrezali z dreva erb s rozlomeným kolesom a zavesili ho nad dvere chalupy. Pridali k nemu nápis: „Tu žijú slobodní kolári, čo poslúžili Márii Terézii.“ Čoskoro sa k nim hrnuli objednávky z celého kraja, ba aj spoza Dunaja. Janko vo Viedni neraz spomínal svojich bratov ako výnimočných majstrov. Mnohí šľachtici chceli, aby ich koče opravili práve „tí kolári zo slovenskej dediny“, ktorí pomohli cisárovnej. Vďaka erbu ich vždy našli.

A keď bratia napokon zomreli, dedina si zachovala ich pamiatku v mene: Kolárovice.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653