Cerro Ancón sa stal už doma, v Žiline, pri plánovaní cesty, jedným z našich dôležitých cieľov v Paname. Nakoniec sa tak stalo až záverom pobytu v Panama City, hlavnom meste krajiny. Vŕšok s vysokým stožiarom a obrovskou panamskou zástavou Bandera de Panamá som mal už niekoľko dní pred očami z každého nevšívaného miesta v Panama City. Z koloniálneho španielskeho mesta Panama Viejo, z modernej časti plnej mrakodrapov či z autobusovej stanice Albrook.

Konečne som sa dočkal. Pri návrate z návštevy stanice transkontinentálnej železnice Panama Canal Railway naše auto odbočilo z cesty vedúcej do centra Panama City a smerovalo k Cerro Ancón. Minuli sme budovy Správy prieplavu a začali sme stúpať smerom k pahorku zarastenému bujnou zelenou vegetáciou.

Dubaj Strednej a Južnej Ameriky. Jeden a pol miliónová Panama City je hlavným mestom Panamy. Je to kozmopolitné mesto plné kontrastov, ležiace na pobreží Pacifiku – Tichého oceánu. Koncom septembra 1513 uvidel z hory pralesa Dariénua prvý Európan Tichý oceán. Španielsky dobyvateľ Balboa neznáme more na horizonte nazval Mar del Sur (Južné more).

„Budova správy bola postavená Američanmi spoločne s prieplavom,“ rozrozpráva sa priateľ Carlos. „Je to ukážková stavba klasickej americkej koloniálnej architektúry. Vo vnútri sú busty Karola V., Ferdinanda de Lessepsa, Theodora Roosevelta. Španielskeho kráľa, ktorý už v 16. storočí sníval o prepojení Tichého a Atlantického oceánu. Francúza, ktorý úspešne postavil Suezský prieplav a k bankrotu priviedol projekt Panamského prieplavu. Amerického prezidenta, ktorý po francúzskom neúspechu prijal výzvu postaviť kanál spájajúci oba oceány.“

Carlos prerušil rozprávanie v okamihu, keď sme zastavili pri búdke s policajtkou. Tá mu oznámila, že cesta k vrcholu kopca Ancón je pre autá uzavretá. „Musíme ísť peši,“ konštatuje Carlos.

Počasie bolo neisté. Nad hlavami sa nám prevaľovali ťažké mraky. Nebolo jasné, v akom okamihu sa rozhodnú spustiť nový lejak. Typické počasie pre tropické pásmo a k tomu vrcholo invierno – obdobie zimy. Rovnakou mierou silno prší a potom je slnečné počasie.

Panamský prieplav je uzlom medzinárodného obchodu. Veľkolepé inžinierske dielo dlhé 80 km v roku 1914 rozdelilo Severnú a Južnú Ameriku, aby spojilo oceány Atlantický a Tichý.

Carlos vybral z kufra auta dáždniky a rezkým krokom sme sa vydali na výšlap. Ako prvé sme minuli domy postavené pre amerických úradníkov kedysi spravujúcich prístav. Stúpali sme po asfaltových serpentínach. Spočiatku len zeleným tunelom hustej vegetácie, ktorou občas preletel pekne sfarbený operenec.

Na ikonu stredoamerického vtáctva – tukana, sme šťastie nemali. Predbehli sme asi dve panamské rodinky, ktoré smerovali rovnako ako my na Cerro Ancón. Pozdravili sme sa s niekoľkými z kopca zostupujúcimi turistami. S naberanou výškou, sa nám otvárali čoraz zaujímavejšie panorámy.

Panamské ženy sú mimoriadne pyšné na národný kroj, veľmi honosné a veľmi farebné pollera. Hlavu zdobí tembleque z masívnych sponiek alebo hrebeňov vyformovaných do tvaru kvetov alebo iných prvkov.

Pred niečím ako finálnou rovinkou na plochom vrchole 199 metrov vysokého kopca na nás čakal niekoľko desiatok metrov dlhý výstup strmými betónovými schodmi.

Príroda pahorku Cerro Ancón sa od návštevy Richarda Halliburtona pred 90 rokmi určite nezmenila. Dnešný výhľad by ho však asi veľmi prekvapil.

Panamský prieplav tu samozrejme ostal, ale pribudol mu mladší brat s výrazne lepšími technickými parametrami, umožňujúci plavbu lodiam väčších rozmerov. Ak Halliburton písal, že videl lode, lode, lode, tak my sme videli lode, lode, lode, lode, obrovské lode, obrovské lode, obrovské lode, obrovské lode. Tiež sa zväčšili bodky na horizonte, obrysy lodí čakajúcich na vstup do prieplavu. Pribudol kontajnerový prístav gigantických rozmerov a s kovovým pralesom modrým žeriavov.

Diablos Rojos - Červení diabli. Panamské cesty a ulice miest križujú ikonické autobusy pomaľované obrazmi z histórie krajiny, psychedelickými kresbami zvierat a rastlín ale aj náboženskými výjavmi.

Americký cestovateľ nemohol tušiť, že v roku 1962 bude ponad prieplav postavený Puente de las Américas (Most Amerík). Nádherná oblúková kovová konštrukcia s krásnym oblúkom. Od stavby som nedokázal odtrhnúť svoj zrak.

„Ty vole, to je stavba,“ ozval sa mi za chrbtom Carlos. „Aj mne sa veľmi páči. Vedľa sa stavia nový. Budujú ho Číňania. Bude to už tretí most ponad prieplav na pacifickej strane. Presuňme sa viac doprava. Za plavebnou komorou Miraflores je druhý most Puente Centenario (Most storočia). Otvorili ho v auguste 2004. Pomenovaný je na počesť stého výročia nezávislosti Panamy od Kolumbie.“

V roku 1962 bol ponad Panamský prieplav postavený Puente de las Américas (Most Amerík). Dnes obe Ameriky spájajú celkom tri mosty. Dva pri Panama City a jeden v Colóne.

Z kochania sa panorámou nás vyrušil hukot vrtuľových motorov. Ponad Cerro Arcón preletelo lietadlo smerujúce na pristátie na letisku v Albrooku. Na jeho bielom trupe bol červenou farbou napísaný názov spoločnosti – Air Panama. Z kopca sme mali celé letisko ako na dlani. Halliburtona by takýto pohľad určite nadchol. Cestovateľ bol aj pilotom dvojplošníka „Lietajúci koberec“. Absolvoval s ním cestu okolo sveta.

Výhľad na staré koloniálne španielske mesto Panama Viejo sme mali s so slávnym americkým cestovateľom viac-menej rovnaký. Nám však s odstupom takmer storočia od jeho pobytu na vrchole pribudla panoráma nespočetného množstva mrakodrapov. Asi ťažko nájsť lepšie miesto na spomienkovú fotografiu zo stredoamerického Dubaja.

Kuna Yala autonómna indiánska republika leží na pobreží Karibiku pod pohorím Serrania San Blas. Turistami je vyhľadávaný prírodný klenot korálové súostrovie San Blas.

Stáli sme neďaleko 65 metrov vysokého stožiara s panamskou vlajkou. Úplne k nemu sa ísť nedalo. Bol ohradený plotom.

„Toto miesto má pre nás Panamčanov veľký symbolický význam,“ pri pomníku sediacej ženy s mierne sklonenou hlavou pokračoval v rozprávaní Carlos, „v čase keď bola Zóna kanálu v správe Američanov, v jej oblasti sa nachádzal aj kopec Ancón. Panamčania nemali povolený vstup do Zóny. Ich smutné pocity sa identifikovali s jednou z najkrajších básní poetky Amelie Denis de Icaza z roku 1906, Al Cerro Ancón.“

V objatí bujnej zelenej džungle stojí na vysokom myse nad ústim rieky Rio Chagres do Karibiku pevnosť San Lorenzo. Španielske kanóny, ktoré neodolali nájazdom anglických pirátov.

Vedľa pomníku poetky stojí menší pomník. Vlastne to je len pamätná tabuľa s textom o dohode medzi USA a Panamou z roku 1977 o odovzdaní Zóny kanálu Panamskej republike. Stoja pri nej dve deti. Staršie dievčatko číta text mladšiemu chlapcovi. Človek nemusí byť veľký pozorovateľ, aby pochopil, že to dievčatko je veľmi hrdé na to, že Cerro Ancón patrí znovu Paname a jej obyvatelia môžu kedykoľvek slobodne vystúpiť na jeho vrchol.

*Panamčania sú na svoju zástavu nesmierne hrdí. Štátny symbol má aj svoj sviatok (4.11.). Zrejme najväčšia panamská zástava plápolá v hlavnom meste na vŕšku Cerro Ancón. *

Panama je krásna nie len krajinou ale aj ľuďmi. Je to veselá zmes pôvodných národov, dobrovoľných alebo nedobrovoľných prisťahovalcov a ich potomkov.

V krajine medzi dvoma oceánmi nájdete niekoľko reštaurácií považovaných za najlepšie na svete. Vynikajúcu tropickú kuchyňu poskytujú tiež pouličné stánky.

Na dĺžke 1 600 km pacifického a 1 280 km karibského pobrežia Panamy je množstvo malebných pláži a romantických ostrovov obmývaných tyrkysovou vodou. Ideálne miesta pre milovníkov oddychu.

Štvrť San Felipe známa ak ako Casco Viejo je plné spletitých uličiek španielskych a francúzskych koloniálnych domov, palácov, malebných námestí, pamätníkov a kostolov. Úkryt pred tropickým slnkom alebo dažďom poskytujú útulné kaviarničky.

Viac cestopisov od Pavla Viteka si môžete prečítať na jeho stránke.