Uprostred vojnového chaosu 17. storočia, keď poľský kráľ Ján Kazimír utekal pred švédskym vpádom, netušil, že najväčšia hrozba naňho čaká nie na bojisku, ale v temných oravských horách. V kraji, kde sa zbojníci spájali s mocnými pánmi a kde sa hranica medzi zákonom a bezprávím často strácala, sa odohrala odvážna lúpež, ktorá pripravila kráľa o poklady a Oravský hrad naplnila nevídaným bohatstvom. Tento dramatický príbeh spracoval spisovateľ Anton Habovštiak v zbierke „Najkrajšie oravské povesti“.

Ako zbojníci ozbíjali kráľa

V časoch vlády Jána Kazimíra panovali v Poľsku ťažké pomery. Krajina nepoznala pokoj – celé roky ju sužovali kozácke povstania a aj samotní obyvatelia si navzájom spôsobovali krivdy. Najhoršia situácia nastala v roku 1655, keď sa švédske vojsko spojilo s rákociovskými oddielmi a spoločne vtrhli do Poľska. Keď sa ich obrovské armády blížili ku Krakovu, kráľ prikázal svojmu služobníctvu: „Vezmite so sebou najdrahšie veci, naložte ich na vozy a poďme! Aspoň holé životy si ratujme!“

Ján Kazimír sa na jeseň vydal na útek – najprv do Sliezska a odtiaľ sa ponáhľal popod Pilsko, cez oravské Rabčice až na Spiš do Podolínca, kde ho mali čakať spojenci. Cesta však nebola jednoduchá. V okolí Pilska a v Beskydách sa v tom období potulovalo množstvo zbojníkov. Ešte horšie bolo, že niektorí zemepáni na hradoch a zámkoch s nimi potajomky spolupracovali, namiesto toho, aby im boli radšej krky vykrútili. Medzi takých patrili aj Tököliovci, ktorí sa na istý čas zmocnili Oravského zámku.

Obec Rabčice. Zdroj: Facebook/Rabčice

„Raz dobehol rovno spod Babej hory na Oravský zámok najchýrnejší zbojník Matej Klinovský. Keď zastal pred Štefanom Tökölim, iba toľko povedal: „Túto noc môžeme obaja zbohatnúť. Dajte mi zopár chlapov a toľko zlata budete mať na zámku, ako tu jakživ nebolo!“ „A kdeže by si chcel tak chytro k nemu prísť?“ vyzvedal sa Tököli. Bolo na ňom vidieť, že horí od zvedavosti, lebo práve teraz tak potreboval peniaze ako vari nikdy predtým. A zbojník hneď nato: „Poľský kráľ Ján Kazimír nám ho prepustí ešte túto noc, ak budeme na dačo súci.“ Potom hneď vyrozprával, ako sa podozvedal, kade pôjde kráľov sprievod a kde by sa mu bolo najlepšie postaviť do cesty. Tököli sa neokúňal sľúbiť Matejovi nielen pomoc, ale aj ochranu. „Lenže o tom ani muk!“ a pozrel strmo Matejovi do očí. „Keby sa o tom cisár vo Viedni dopočul, veľmi zle by sme obišli. Vieš dobre, že už máme obaja kadečo na rováši.“

Matej len mlčky prikývol a vybral sa skrytými chodníkmi na miesto, kde mali prepadnúť poľského kráľa. Ján Kazimír sa dovtedy bez problémov dostal zo Sliezska až pod Pilsko. No keď jeho vozy za tmy zahrkotali do rabčického chotára, ozval sa prenikavý krik: „Stoj, ak ti je život milý!“ Kráľ okamžite zareagoval – keďže rozumel reči útočníka, pohrozil trestom každému, kto by sa opovážil vztiahnuť ruku na panovníka. Klinovský však jeho slová úplne ignoroval. Priložil kráľovi na ústa svoju obrovskú dlaň a odsekol: „A teraz už ani slovo! Zhrýzať sa s tebou nebudem, keď niet kedy! Len si vezmeme, čo nám je po chuti.“

Obec Rabčice. Zdroj: Facebook/Rabčice

Kráľovi spoločníci zostali na okamih ohromení, no vzápätí sa všetci bez váhania pustili do boja s útočníkmi, ktorí sa vrhli na ich panovníka. V tú noc sa pri Rabčiciach rozpútala tvrdá bitka. Hoci sa im napokon podarilo Jána Kazimíra ochrániť, jeho vozy odchádzali z Rabčíc úplne vyrabované. Zbojníci si odniesli zlato, dukáty, drahé koberce aj honosné odevy. Koľko z tejto koristi si Matej Klinovský nechal pre seba, zostalo tajomstvom. Isté však je, že keď všetko doviezol na Oravský zámok, Tököli bol nadmieru spokojný – a práve vtedy sa z neho stal skutočne bohatý muž.

„Ľudia v Rabčiciach hneď zrána zvedeli, čo sa u nich v noci prihodilo. Veľa krvi našli na tráve a ležali tam traja mŕtvi. Tých však ani neodviezli do dediny, len ich tam na mieste pochovali. Toto všetko je naisto pravda, lebo po tej bitke ostala dodnes pamiatka. Ľudia to miesto, kde zbojníci s kráľovskými spoločníkmi zápasili, nazvali Zabijak. Ale aj na Oravskom zámku kadečo z koristi ostalo „na pamiatku“.

Keď sa po určitom čase cisárske vojsko z Viedne zmocnilo Oravského zámku, veliteľ, ktorý hrad dobyl, zostal ohromený. Vraj poznamenal: „Ani čo by tu sám kráľ sídlil alebo nebodaj aj cisár, toľko tu zlata a cenností.“ Okamžite preto nariadil, aby bol všetok nájdený majetok odvezený preč. Aj samotný cisár sa veľmi podivil, keď mu z Oravy priviezli také bohatstvo. Na dvore však postupne odhalili, odkiaľ sa tieto poklady vzali. Nebolo to ťažké – medzi cennosťami sa našli aj predmety, ktoré kedysi sami darovali poľským panovníkom.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HABOVŠTIAK, Anton. Najkrajšie oravské povesti. 1. vyd. Martin: Matica slovenská, 2014. 175 s. ISBN 978-80-8115-190-3