Na brehoch rieky medzi Veličnou a Zábrežou kedysi nebol most, a tak ľudí bezpečne prevážal hajov – drevený čln, ktorý mal svoje nepísané pravidlá. V noci sa voda rušiť nesmela, pretože v jej hlbinách prebývali vodníci, strážcovia poriadku a zákonov rieky. Kto tieto pravidlá porušil pre lesk peňazí či zlata, riskoval, že cesta cez rieku sa mu stane osudnou. Túto povesť zaznamenal spisovateľ Peter Huba vo svojej zbierke „Povesti z Oravy“.

Do Zábreže sa pred postavením mosta chodievalo člnom, hajovom. Zdroj: velicna.sk

Hajov do Zábreže

Most tam nebol. Možno kedysi, keď cesta na Liptov viedla aj cez Žaškov, postavili medzi Veličnou a Zábrežou drevený most. Starostlivo ho chránili – pred zimou ho rozoberali, aby ho nezničili ľad a jarné vody, a dbali aj na to, aby oheň nespôsobil jeho skazu. Prísnymi pravidlami bolo zakázané na ňom aj fajčiť.

Išlo o veľmi dôležitú stavbu, no časom, keď jeho význam upadal, aj starostlivosť oň oslabla a most nakoniec prestali obnovovať. Ľudia sa preto prepravovali z brehu na breh hajovom – dreveným člnom, ktorý bol dlhé roky široko-ďaleko známy a v úcte držaný, a jeho prievozníci ho bezpečne smerovali z jedného brehu na druhý.

Takto to fungovalo celé roky, až kým nastala jedna výnimočná noc. Ktosi sa potreboval súrne preplaviť na druhý breh, hoci bola hlboká tma. Zatrepal na okná a dvere drevenice pri rieke a žiadal, aby ho previezli. Prievozníkovi sa to veľmi nepáčilo – vedel totiž, že nočné vody nie sú bezpečné a že s tajomstvami rieky nie je radno sa zahrávať.

Obec Veličná. Zdroj: velicna.sk

„Niečo skúsil a čosi sa aj od iných, hlavne od otca, dozvedel. Aj to počul, že v nočných hodinách treba dať vode pokoj. Nech si tečie svojimi cestami, aby potom vo dne ľuďom slúžila. Medzi ľuďmi sa povrávalo, že dole pri vrbinách sú miesta, v ktorých sa vodníci z celého okolia schádzajú a radia, čo treba robiť, aby ľudia ich reguly dodržiavali.“

Prievozník si toto všetko dobre uvedomoval, keď ho v noci presviedčali, aby nastúpil do hajova a vesloval po hladine rieky. Vykrúcal sa a snažil sa brániť všemožnými spôsobmi. Lenže keď mu pred očami zamihali veľkými peniazmi, všetko sa zmenilo. Strach odrazu stratili váhu a vodníci mu prestali robiť starosti. Keď sa dostali do stredu rieky, hajov sa začal nezvyčajne kývať – akoby ho vlny poháňali, hoci nebol ani vánok, ani náznak búrky, a loďka sa z jednej strany na druhú nebezpečne nakláňala, skoro sa prevrátila.

„Tak je to s tebou prievozník. Keď vidíš väčší peniaz, už na nič nemyslíš. Ani na sľub, ktorý si nám dal pred časom, ani na ten, ktorý sme kedysi vyjednali s tvojim otcom. Nikoho si nectíš, len peniaze,“ začal z ničoho nič rozprávať chlap, čo žiadal nočnou hodinou o prevezenie cez rieku. „Veľa sme nežiadali, len pokoj v noci,“ dodal neznámy chlap. Vtedy sa aj okolo člna z vody vynárali strapaté hlavy vodných mužíkov.“

Obec Veličná. Zdroj: velicna.sk

Prievozník chvíľu nevedel ani slovo vysloviť. Sotva veril vlastným očiam a ušiam, čo sa v tú noc dialo. Stonal, jajkal a snažil sa nájsť hocijakú výhovorku. Prisahal na všetkých, ktorí mu boli drahí, ba i ruky spínal k nebu: „Nikdy už neporuším sľub, ktorý som vám dal. Aj sľub otca si budem ctiť a dodržiavať ho. Len ma už pustite,“ žobronil. V tom momente sa hajov upokojil a chlap, ktorý sedel oproti nemu, sa prekoprcol do vody. Loďka pokojne plávala po drobných vlnkách ticho šumiacej rieky.

Čoskoro sa však opäť ozval rýchly klepot na prievozníkovu chalupu. Cudzí človek udieral na okná a volal o pomoc. Keď prievozník vystrčil hlavu, neznámy zajajkal a prosil, aby ho previezli na druhý breh, lebo musí ísť pre ránhojiča do Veľkej Vsi – kupcovi sa totiž prevrátil voz a zasypal ho tovarom, ktorý viezol na trh. Prievozník sa chvíľu vyhováral a takmer by prezradil, že vodníkom dal veľký sľub.

Zháčil sa, priložil ruku na ústa a strachoval sa, aby sa nedozvedeli o jeho sľube ľudia z okolitých dedín. Počuli o vodníkoch, no verili im? „No, no veď nevidno ani na krok,“ hľadal výhovorku. Cudzinec zdvihol lampáš a ukázal veľký zlatý prsteň s ešte väčším blýskajúcim sa kameňom, núkajúc ho prievozníkovi. Ten ostal ticho, oči vyvaľoval a úplne zabudol na všetky svoje sľuby. Bez slova sa dal ťahať ku hajovu.

Obec Veličná. Zdroj: velicna.sk

„Len čo boli v prostriedku rieky, stalo sa to isté ako pred časom. „Taák,“ zaznelo z úst cudzieho chlapa v hajove. „Zlata sa ti zažiadalo. Už ani peniaz by ti nestačil. A čo tvoje sľuby?“ pokračoval ten istý chlap. V tej chvíli sa loďka začala hompáľať ešte viac ako predtým. Len len, že sa neprevrátila. Prievoznik celkom stratil reč. Aj by bol čosi povedal na svoju obranu. Ústa sa mu nedali otvoriť, taký strach ho pochytil. Nastala vari jeho posledná hodina. „Žena a deti ma tam čakajú,“ ukázal na breh. „Neskoro si si na ne spomenul. O takom si mal rozmýšľať, keď si sľuby dával,“ dosť zhurta cudzí chlap. „Pôjdeš ta, kde my povieme,“ rozkázal a už sa hajov obracal hore dnom.“

Voda chvíľu špliechala okolo, potom všetko utíchlo a aj vetrík prestal fúkať. Ľudia dlho spomínali na prievozníka – vraj nebol zlý, len sa nechal príliš zlákať leskom peňazí, čo ho nakoniec priviedlo do nešťastia. Hovorilo sa, že o rok neskôr ho v hustých vrbinách videli znova, ako sa spolu s dvoma vodníkmi prizeral na ľudí z brehu.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HUBA, Peter. Povesti z Oravy. Prvé vydanie. Dolný Kubín: Janka Hubová, 2009. 87 s. ISBN 9788097017804