V dávnych časoch, keď po oravských vrchoch kráčali obri a obryne, sa zrodil príbeh o žene, ktorá svojou silou a múdrosťou pretvorila krajinu. Legenda hovorí, že obryňa spod Babej hory stvorila rieku Oravu - bystrú a šumiacu ako pieseň, z ktorej neskôr dostal meno celý kraj. Práve slovo „orať“ kedysi znamenalo šumieť či hučať, a tak sa v starodávnom rozprávaní spája pôvod mena s krásou oravskej prírody. Túto povesť spracoval spisovateľ Anton Habovštiak v zbierke Najkrajšie oravské povesti.

Odkedy šumí Orava

V dávnych časoch, keď sa po slovenských horách prechádzali obri a obryne, žili aj v oravských končinách veľkí a mocní ľudia - ozruty, aké sa dnes už nevidia. Hovorí sa, že práve oni vlastnoručne stavali vrchy, a preto má Orava viac kopcov než ktorýkoľvek iný kraj. Na Choči býval jeden obor so svojím synom, kým druhý žil tam, kde sa dnes týči Babia hora. No ten raz nečakane zomrel a jeho žena zostala sama s dcérou, mladou obryňou. Bola to šikovná, pracovitá a múdra žena, ktorá sa rozumela každej robote lepšie než ostatné. Svoju dcéru viedla k poriadku a usilovnosti, a keď sa jej nechcelo pracovať, neraz ju prísne napomenula, aby sa neflákala, ale poctivo sa chytila práce.

Babia hora. Zdroj: mapy.cz

„Ako dorastala, vše jej takto pripomenula: „Teraz sa už stále musíš rúče držať, keď začínaš byť súca na vydaj. A tak rob, aby nás mládenci neobchodili. Nemôžeš si veľmi vyberať, keď ich je málo na okolí.“ A mala pravdu. Taký mládenec, čo by mohol byť pre ňu súcejší, býval iba na Choči. Obrynka na ňom oči pásla a aj materi bol veľmi po vôli. Baba obryňa potom už len rozmýšľala, ako by najlepšie mládenca z Choča k dievke privábila. Nakoniec sa takto rozhodla: „Najprv náš vrch trocha poreparujeme, aby bol pekný, hladučký, a trochu ho aj nadstavíme. Nech bude ešte vyšší ako ostatné vrchy! A potom budeme upratovať ako na najväčšie sviatky.“

Ako si obryňa zaumienila, tak aj urobila. Pustila sa do práce a svoj vrch navýšila tak, že sa mu v celom kraji nič nevyrovnalo. Bol taký vysoký, že priťahoval pohľady zo všetkých strán. Aj obor z Choča nechápavo hľadel, čo to tá baba vyvádza, a v srdci ho pochytila závisť - nezniesol pomyslenie, že jej vrch bude vyšší než jeho. Keď obryňa dielo dokončila, pozorne si vrch prezrela zo všetkých strán, či nie je nakrivo alebo hrbatý. Najviac jej však záležalo na tom, aby bol čo najkrajší práve z pohľadu od Choča. Potom obrátila zrak na svoju dcéru a v duchu si pomyslela: „Rúče som ju vychovala, azda sa jej dajaký ženích len trafí.“ Len si pritom smutne povzdychla, lebo to, čo ju trápilo najviac, si nechala pre seba.

Babia hora. Zdroj: mapy.cz

„Iba po chvíli rozkázala dcére: „Vezmi si metlu a pozametaj okolo domu! Nech každý vie, že sme čistotné ženy. Aj celý dom vyumývame. Všetky podlahy aj prahy tak vydrhneme, aby na nich nebolo ani smietky.“ Dcéra obrynka poslúchla mater a s chuťou sa pustila do roboty. Ako tak drhli, preplachovali podlahu a všetky kúty, baba obryňa jednu putňu za druhou vylievala dolu brehom. Voda stekala nadol a utvárala bystrý jarok. A čím viac vody liala do neho, tým bol bystrejší a krajšie žblnkotal. Dcéra sa už vtedy nezdržala, aby veselo nezatlieskala. A radostne zvolala: „Ako len krásne zurčí tá vodička! Ani jeden potôčik som tak nepočula klokotať.“

Naozaj tak aj bolo. Keď sa k potôčiku spod vrchu pridali ďalšie jarčeky, začala voda veselo švitoriť dolinou, akoby spievala vlastnú pieseň. Vtedy obryňa povedala svojej dcére: „Táto riečka, čo začína tiecť spod nášho vrchu, bude sa volať Orava, keď tak pekne šumí a hučí.“ V dávnych časoch totiž slovo orať znamenalo šumieť, revať či hučať. Po chvíli dodala: „Vždy sa tak bude volať rieka i celá dolina. Nikto druhý nebude mať také meno.“

Babia hora. Zdroj: mapy.cz

A jej slová sa naplnili. Rieka i kraj odvtedy nesú meno Orava. Či sa dcéra obryne napokon vydala za mládenca z Choča, to sa už nevie. No vrch, kde kedysi bývala jej matka, zostal najvyšší v celej Orave a dodnes ho všetci poznajú ako Babiu horu.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HABOVŠTIAK, Anton. Najkrajšie oravské povesti. 1. vyd. Martin: Matica slovenská, 2014. 175 s. ISBN 978-80-8115-190-3