História cesty popod Strečno siaha do hlbokej minulosti. Predstavovala dôležitú spojnicu medzi Trenčianskou a Turčianskou stolicou a odjakživa bola vnímaná ako veľmi obťažná a nebezpečná. Podľa historikov viedla v 13. storočí inak ako dnes a to po pravom brehu Váhu cez Tepličku a Varín až na územie súčasnej Nezbudskej Lúčky, kde končila pod Starým hradom. Vybudovanie Starého hradu na tomto mieste nebolo náhodné. Práve tu začína horstvo Malej Fatry prudko vystupovať a cesta ďalej nebola možná. Jedine cez brod, ktorým sa prechádzalo na druhu stranu Váhu, odkiaľ cesta viedla už po ľavej strane až do Vrútok.

Popri Váhu alebo cez kopce

Ako uvádza Peter Šimko z Považského múzea v Žiline, autor článku K dejinám dopravného spojenia Vrútok a Strečna uverejnenom v občasníku Vrútočan (január-február 2025), k zmene trasy došlo na prelome 13. a 14. storočia, kedy sa na ľavom brehu Váhu začala rozvíjať Žilina a oproti Starému hradu bol vybudovaný nový hrad – hrad Strečno.

„Tu bolo zriadené mýto, písomne prvýkrát doložené v roku 1321. Výnosy z mýta pravdepodobne slúžili na údržbu cesty do Turca. Kadiaľ presne cesta viedla, nevieme. Prvá vetva mohla kopírovať dnešnú trasu, t. j. ísť tesne popri Váhu, čo si však vyžadovalo zasekanie do skál – úbočí Domašína. Druhá vetva sa pod hradom Strečno oddeľovala a pokračovala popri potoku Javorina a následne úbočiami do sedla Rakytie, odkiaľ pozvoľna klesala k Dubnej Skale a Vrútkam,“ uvádza autor vo svojom článku.

Cesta cez Domašín sa uvádza ako hlavná aj na I. vojenskom mapovaní z roku 1783. Viedla popri Váhu až po Predskalský zájazdný hostinec (na vrútockej strane) a ako sa píše v popisoch k vojenskému mapovaniu, úseky cesty boli v niektorých miestach také úzke, že sa na nich dva vozy neobišli.

„Od Strečna po Predskalský hostinec na povrch vytŕčalo množstvo skál a bol tu aj jeden hlboký dlhý úvoz, ktorému sa nedalo vyhnúť. Niektoré úseky boli trochu piesčité, väčšinou však bola cesta kamenistá. Od Predskaly k Vrútkam mala kamenistý povrch a bahnité úseky,“ píše Peter Šimko.

Niekoľkohodinová cesta

Predskalský hostinec bol typický zájazdný hostinec, ktorý poskytoval kone do príprahu na zdolanie cesty do Strečna. Hoci cestu popri Váhu po stáročia dobre udržiavali, na istú dobu bola pre pocestných nepoužiteľná, pravdepodobne kvôli povodni a zosuvom na ceste. Bolo to okolo roku 1813. Cestujúci boli nútení obchádzať tento úsek cez sedlo Rakytie, čím sa im cesta predĺžila o niekoľko hodín, nehovoriac o náročných stúpaniach.

Ako uvádza Alojz Medňanský vo svojom cestopise Malebná cesta dolu Váhom, len za veľmi tuhých zím uľahčilo pocestným cestu silne zamrznutý Váh, po ktorom mohli pohodlne obísť celý vrch za dve hodiny bez najmenšieho nebezpečenstva alebo ťažkostí.

Cesta cez Rakytie je vyznačená ako hlavná – krajinská cesta aj na 2. vojenskom mapovaní z roku 1819. Hlavná tepna viedla po tomto úseku ešte ďalších pár rokov, ale pravdepodobne už v roku 1825 bola opäť obnovená trasa aj popri Váhu, keďže ju vo svojom cestopise spomína aj Medňanský. Ako uvádza, starú cestu vydláždenú tisícročnými skaliskami po povodni v roku 1813 miestna samospráva nanovo vybudovala s veľkým úsilím a námahou.

Na základe zachovaných informácií teda možno skonštatovať, že v priebehu 14. a 19. storočia existovali zo Žiliny do Vrútok dve trasy, a to popri Váhu alebo cez sedlo Rakytie. A cestujúci ich používali podľa toho, ktorá bola lepšie zjazdná. „Oprava cesty v 20. rokoch 19. storočia napokon ustálila vedenie trasy priesmykom a cesta cez Rakytie postupne zanikla, resp. slúžila už len ako zvážnica pri ťažbe a preprave dreva,“ konštatuje Peter Šimko vo svojom článku o histórii dopravy v tomto úseku.

Nová etapa cestnej prepravy

V 20. storočí však povozy s koňmi vystriedali automobily, čo viedlo aj k výstavbe novej cesty. Práce na realizácii betónovej vozovky boli začaté v 50. rokoch (1957), pričom išlo o mimoriadne náročnú stavbu, keďže vozovku bolo nutné vtesnať medzi ľavý breh Váhu a horský masív. Výstavba bola rozdelená do troch etáp. Prvý úsek sa realizoval pod hradom Strečno. Kvôli výstavbe novej cesty tu bola vybudovaná aj dočasná betonáreň.

Ako uvádza tlačová agentúra TASR, pod Dubňom budovali cestári osem metrov širokú cestu, ktorá po vyrovnaní zákrut umožnila autám ísť čo najrýchlejšie. Cestárom dal najviac zabrať práve úsek pod hradom Strečno, kde najprv museli vybudovať 16 metrov vysoký násyp. Prvý úsek odovzdali cestári do užívania v roku 1959.

Následne sa pustili do druhej etapy od Žiliny. Zaujímavosťou tohto úseku bolo, že vozovku pokryli betónom s prísadou kysličníka železitého, po ktorom mala cesta kovovo-modrastý odtieň. Takáto úprava mala zabezpečiť ceste nielen krajší vzhľad, ale aj väčšiu odolnosť. V roku 1962 začali na tomto úseku so stavbou viaduktu, ktorý stál na štyroch pilieroch vo výške 13 metrov od hladiny potoka. Zaujímavosťou z tejto výstavby bolo, že išlo o tretí most v republike, kde betónovali lamely bez podperného lešenia, čím na stavbe ušetrili vyše milióna korún. Viadukt odovzdali do užívania o tri roky neskôr.

Ani pod dokončení novej cesty práce na tomto úseku počas nasledujúceho obdobia neutíchali. V 80-tych rokoch sa na tomto úseku realizovala sanácia skalného masívu, počas ktorej zabezpečili previsy pomocou oceľových lán. V 90-tych rokoch bol úsek Strečno – Košariská – Dubná Skala zrekonštruovaný.

Kým v roku 1973 prešlo týmto smerom do desaťtisíc áut, v roku 2007 to už bolo okolo 23-tisíc áut. Práve kvôli nárastu intenzity dopravy bola cesta v roku 2009 rozšírená o tretí jazdný pruh, ktorý bol neskôr (v roku 2023) zrušený.

V súčasnosti prejde po tejto ceste denne tridsaťtisíc áut. Dopravné nehody sú na bežnom poriadku, mnohé z nich, žiaľ, končia tragicky. Pre frekventovanú cestu predstavujú veľké nebezpečenstvo aj padajúce skaly, ktoré v minulosti dokonca zabíjali. K tragickej udalosti tu došlo v roku 2007, keď odtrhnutá skala dopadla na idúce auto, v ktorom sa viezlo aj 17-ročné dievča z Čiech. Kameň ju, bohužiaľ, smrteľné zasiahol do hlavy.

K najväčšej sanácii skalného brala pod hradom Strečno došlo v roku 2017, kedy boli odstránené najrizikovejšie bloky a bralo bolo zabezpečené injektážou, železobetónovými piliermi a vyhotoveným lanových kotiev. Sanácia nasledovala aj počas nasledujúcich rokov a vyžiadala si niekoľkotýždňové uzavretie premávky v tomto úseku.

Naposledy horolezci odstraňovali ďalšiu nebezpečnú skalu začiatkom tohto roka. Napriek tomu je tento úsek stále ohrozovaný pádom skál, aj v apríli tohto roka hlásili vodiči spadnutú skalu na vozovke, ktorá síce našťastie nikoho neohrozila, ale spôsobila obmedzenia v doprave.

Napriek všetkým bezpečnostným opatreniam, ktoré ponúka súčasná doba, stále na tomto úseku platí storočiami overená pravda „Okolo Strečna cesta nebezpečná...“ Situáciu by mohol vyriešiť tunel Višňové, na dokončenie ktorého vodiči netrpezlivo čakajú už niekoľko rokov. Podľa najnovších informácií by sa táto téma mohla konečne uzavrieť v závere tohto roka, kedy by mal byť tunel konečne pre verejnosť prejazdný. Viac sa dočítate v našom článku.