Keď sa nad Osádkou zatiahlo a hrozivá búrka ohrozovala dedinu, udial sa zázrak, ktorý miestni ešte dlho spomínali. Zazneli zvony - hoci v dedine nebolo ani kostola, ani zvonice. Tajomný kovový hlas, akoby prichádzal zo sveta mŕtvych, zahnal búrku preč. To, čo sa odohralo potom, podrobne opísal spisovateľ Peter Huba vo svojej knihe Povesti z Oravy.

Zvonička v Osádke

Na Orave boli ľudia oddávna hlboko veriaci. Budovali si kostoly a tam, kde nebolo možné postaviť chrám, aspoň jednoduché zvonice, najmä ak šlo o filiálky iných farností. Netreba pritom podceniť význam týchto drevených stavieb - zvonice zohrávali v živote obcí dôležitú úlohu. Bývali vybavené zvonmi, ktorých hlas oznamoval radostné i smutné udalosti.

Takéto chvíle nechýbali ani v Osádke. Dobré i zlé sa tam striedali ako ročné obdobia, ruka v ruke vplývali na každodenný život dedinčanov. No najhoršie bývalo, keď sa proti nim obrátila sama príroda. Neraz akoby sa chcela pomstiť - či už za hriechy, alebo len zo svojvôle. Búrky, krupobitia či nečakané mrazy prichádzali v najnevhodnejších chvíľach, ničili úrodu, lámali stromy a rútili sa na domy bez varovania. Ľudia vtedy nemohli robiť iné, len sa krížom prežehnávať a utekať pod strechy, odkiaľ s obavami sledovali divadlo prírodných síl cez zarosené sklá okien.

Obec Osádka. Zdroj: osadka.sk

Jedného dňa, keď sa nad Osádkou spustili tmavé mračná až k zemi a celú dolinu pohltila hustá tma, odohralo sa niečo, čo dedinčania ešte dlho spomínali. Hromy hučali ako rozbesnené a blesky križovali oblohu, akoby sa blížil koniec sveta. Búrka sa už-už chystala udrieť na dedinu, keď vtom znenazdajky zazneli zvony. Ich dunivý hlas sa miešal s hrmením, oba zvuky spolu zápasili, prekrývali sa a oslabovali navzájom.

Najzvláštnejšie však bolo, že Osádka v tom čase nemala ani zvonicu, ani zvon. Ľudia vybehli z domov, zmätení hľadali zdroj zvuku, no nič nevideli. Ich úžas ešte vzrástol, keď búrka začala ustupovať - hromy a blesky sa akoby v strachu od dediny vzďaľovali. Zvony náhle stíchli a s nimi aj celá príroda. Nastalo také hlboké ticho, že v ňom ani búrka, ani zvuk zvonov už nemali miesto.

Obec Osádka. Zdroj: osadka.sk

Richtár si zavolal boženíkov, aby sa poradili o zvláštnych udalostiach. „Iste ste počuli, čo som aj ja počul. Zvony zazvonili a búrka bola preč. Ale ako mohli zvoniť na cintoríne, keď tam ani veže, ba ani malej zvoničky nemáme,“ začal zamyslene. Chlapi len krčili plecami. Jeden z nich nesmelo poznamenal, že to mohol byť zázrak. Richtár súhlasne prikývol - možno to boli zosnulí z cintorína, čo dedine pomohli. Táto myšlienka priniesla istú úľavu. Napokon richtár navrhol, že by mali postaviť zvoničku, aby nemuseli rušiť mŕtvych, ak sa opäť niečo prihodí. Vicerichtár jeho slová podporil a mužom sa návrh pozdával. V miestnosti zavládlo tiché uvoľnenie - aj richtár sa pousmial, hoci ho trochu mrzelo, že s tým nápadom neprišiel on sám.

„Veď hej, doposiaľ sme sa akosi bez zvoničky zaobišli. Stačilo nám počuť zvon z Leštín,“ začal richtár nahlas uvažovať. Aj sa pritom zamračil. „Ale to bude čosi stáť,“ zas nahlas pred chlapmi vyjavil, čo mu starosť robilo. „Bude veru treba kôpku zlatých na zvoničku a zvon a možno dve aj tri kôpky, keď nám hromy dedinu skántria alebo aj nás znivočia.“ Richtárovi nezostalo iné len pritakať slovám svojho zástupcu. Nerád to robil, ale čo iné mohol, keď aj ostatní boženíci súhlasne pokyvovali hlavami.“

Obec Osádka. Zdroj: osadka.sk

Odvtedy už nik nepochyboval, či je zvonica potrebná. Ľudia sa začali dohadovať, kto čo urobí, aby pri cintoríne čím skôr stála zvonica so zvonom. Ten mal nielen vyzváňať zosnulým, ale aj chrániť dedinu pred búrkami a inými pohromami. Hoci sa našli aj posmievači, rýchlo stíchli, keď videli, ako sa ťažké mraky s bleskami od dediny vzďaľujú hneď, ako sa zvon rozozvučal.

A veľké nešťastia? Tie sa Osádke odvtedy vyhýbali - škody sa diali v okolitých dedinách, no ju už zázračne obchádzali.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HUBA, Peter. Povesti z Oravy. Prvé vydanie. Dolný Kubín: Janka Hubová, 2009. 87 s. ISBN 9788097017804