V dávnej minulosti, v tichých údoliach Beňovej Lehoty, ktorá dnes už patrí k Dolnému Kubínu, mátalo. Ľudia videli neznámu ženu, ktorá bez prestávky žala trávu pre svoju kravu. Ráno, na obed i večer, vždy rovnaká - tajomná a neúnavná. Ktosi sa jej aj pokúsil ponúknuť pomoc, no zmizla ako prízrak. Potom sa z bučiny nad cintorínom začal ozývať neustály plač dieťaťa. Dedina sa začala otriasať v nepokoji, domnienky a obavy rástli. A čo sa stalo ďalej? To nám priblížil spisovateľ Peter Huba vo svojej publikácii Povesti z Oravy.

V Beňovej Lehote mátalo

Najstarší obyvatelia kedysi malej dedinky Beňova Lehota si spomínali na časy, keď tam strašilo. Dnes už však medzi nimi nie sú žiadni pamätníci. Dedina patrí k Dolnému Kubínu a súčasní obyvatelia nemajú o týchto príbehoch ani potuchy. V minulosti to však bolo iné - nielenže bolo viac strašidiel, ale aj viac ľudí, ktorí na ne verili.

V dávnych časoch v Beňovej Lehote ľudia vídali neznámu ženu, ako neúnavne kosí trávu pre svoju kravu. Často ju tam stretávali počas celého dňa. Chodila žať bez prestávky, ráno, na obed aj večer, a nijako nereagovala na okolie. Bolo na tom niečo zvláštne, najmä kvôli tomu, že ju nikto v dedine nikdy predtým nevidel. V malých dedinách, akou bola Beňova Lehota, sa každý poznal, no táto žena bola úplne neznáma. Nechceli ju rušiť, keď sa tak usilovne venovala svojej práci.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Kubínska

„Nech si len nažne,“ tak ktorísi povedali. „Veď kravka potrebuje veľa trávy,“ domýšľali iní. Keď už tak bolo hodne dní, predsa len ktorýmsi nedalo, aby sa ženy opýtali, či nepotrebuje pomoc. Veď v dedinách tak bývalo, že si ľudia zvykli pomáhať, aspoň keď bolo veľmi zle. Pobrali sa teda ku nej ponúknuť pomoc, kosu prikuť, pohrabať, ba i odniesť. Keď sa priblížili, zrazu ženy nebolo. Stratila sa ako prízrak. Daromne sa obzerali okolo seba. Nebolo jej, ani vyššie, ani nižšie, ba ani po kosení žiadnej stopy. Len vetrík ohýbal steblá tráv a slabo šumel v korunách okolitých stromov. Ktorísi sa aj prežehnávali.“

Čo si o tom mohli myslieť? Keby len jeden, ale všetci obyvatelia dediny ju videli, ako neúnavne žne trávu. Čas plynul, no záhadná žena sa už neukázala. Od tých čias sa začali diať v dedine zvláštne veci. Zrazu sa z bučiny nad cintorínom začal ozývať detský plač. Najprv to bola žena, ktorá od rána do večera kosila trávu, no potom zmizla a nikto o nej nepočul. A zrazu? Z bučiny sa ozýval detský plač. V dedine sa začalo šíriť veľa špekulácií. Možno do dediny prišli neznámi ľudia a takto si robili žarty, niektorí hovorili aj o pomste, iní sa pýtali, či svojím konaním nevyrušili nejaké duše z večného pokoja. Všetci sa vybrali aj do kostola a radili sa s farárom, no nič nepomohlo.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Kubínska

„Srdcervúci plač sa noc čo noc ozýval ďalej. Ktorýsi v dedine aj na čertov pomyslel. Či to nebodaj oni takto nepokoj nevyvolávajú. V dedine sa o ich skutkoch už dávnejšie hovorilo, ba niektorí ich aj videli. Nad dedinou veselý tanec kopýtkami dubasili. Lenže s čertmi len pokoj. Ďaleko od nich. Aj tú najlepšiu myšlienku na čertovinu obrátia. „Obrátia, neobrátia,“ pomysleli si v dedine. „Či tak alebo onak, bantovať sa nedajú, keby sa hneď s čertmi za pasy museli pustiť,“ rozhodli chlapi. Neboli si celkom isti ako to môže vypáliť. Či nohy na plecia nevezmú a hybaj najkratšou cestou domov. Nedali na sebe znať, že ich aj také myšlienky trápia.“

Keď sa už chlapi pripravovali na zápas s čertmi, ženy začali spomínať na minulosť. Jedna z nich si spomenula, že tá zem patrila Žofe, vdove po Jurovi. Postupne začali tušiť, že to môže mať niečo spoločné s ňou. Ženy sa domnievali, že jej dieťa teraz plače v bučine nad cintorínom, keďže matka zomrela a dieťa zostalo samo. Začali sa obávať a premýšľať, ako by sa o dieťa postarali. „Ale veď aj to dieťa sa potom pobralo na večnosť,“ dumali niektoré. „Veď hej, asi sa nestretli,“ dumali aj chlapi, ale aj tak sa báli, že sa deje niečo neobvyklé. Všetci v dedine začali pociťovať čoraz väčší nepokoj, najmä keď sa detský plač stále ozýval.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Mesto Dolný Kubín

„Najčastejšie bolo počuť otázku: „Čo robiť?“ Jedni navrhovali to, ostatní iné. V jednom sa nakoniec zhodli, že tú horu nesmú pustiť z oči, keby sa čo robilo. Budú sa pri nej striedať noc čo noc a deň čo deň. Ktosi predsa musí do nej vchádzať a tiež z nej vychádzať. Nemýlili sa veľmi. Len trochu. Do bučiny nikto nevchádzal, ani z nej nevychádzal, ale do nej vlietal a potom zas z nej vylietal. Žltého vtáka videli. Každý večer, keď trepotal krídlami, aby sa v bučine skryl a ráno sa zas snažil odtiaľ vytratiť. V tom istom čase každý deň prilietal a ráno odlietal. „Chytiť ho treba, potom sa uvidí,“ navrhovali chlapi. „Veď hej, to by bolo najrozumnejšie, ale ako,“ zamýšľali sa ženy. „Keby to bola líška, alebo iné zviera, zavrzli by ho do pasce,“ ešte domýšľali.“

V dedine si vždy vedeli poradiť. Aj teraz našli spôsob, ako chytiť vtáča a zistiť, kto je. Niektorí sa však pýtali, či sa dá niečo zistiť od nemého stvorenia. Ostatní sa rozhodli najprv vtáča chytiť, aby už prestalo v noci vyvreskovať. Nakoniec ho skutočne chytili, povrazy posplietali, sieť pozväzovali a zrazu počuli ohromujúci krik. Vtáča sa na nich rozkričalo ľudskou rečou a hrozilo im, že ak ho nepustia, zle bude s celou dedinou. Richtár mu odpovedal, že sa ho už neboja a že ho hodia mačke. „Práve na mačku sa vtáča premenilo a zo siete akousi dierou ubziklo. Dedinčania len oči vytriešťali. Ani vo sne by sa im nebolo prisnilo také, čo videli na vlastné oči.“

Dedina zostala v šoku, ale od tej noci už v bučine nebolo počuť detský plač. Ľudia si ešte roky potom šepkali, že čierna mačka obchádzala dedinu, ale pravdu sa nikdy nedozvedeli. „Aj tí, ktorí toto rozprávali, už dávno pomreli. Bolo to tak, že sa matka nestretla s dieťaťom na inom svete. Z toho pramenil veliký žiaľ. Pravdou bolo aj to, že v dedine si hlavne na čierne mačky dávali veľký pozor.“

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HUBA, Peter. Povesti z Oravy. Prvé vydanie. Dolný Kubín: Janka Hubová, 2009. 87 s. ISBN 9788097017804