Športom žije od malička

Marek mal iba 5 rokov, keď sa u neho prejavila láska k športu. V zime sa venoval severskej kombinácii, skokom a behu na lyžiach a v lete hrával futbal. „Na dedine boli na ihrisku skoro všetci chlapci, takže nebol problém s kým si zahrať, ako dnes, práve naopak. Najslabší boli väčšinou v bránke,“ spomína Marek na svoje detstvo v Liptovskej Kokave. Blízko boli skokanské mostíky a hoci mal vtedy iba 6 rokov, musel ich vyskúšať.

„Dedinský bača mi dal drevené lyže, ktoré mali skoro 2 metre. Kráčal som s nimi, taký malý, po dedine, prišiel ku skokanským mostíkom a na najmenšom som sa začal spúšťať,“ rozpráva Marek. „Tréner sa ma potom pýta... koľkokrát si sa spustil? Ja že 3-krát, a on... A koľkokrát si padol? Ja: 3-krát... Začali sme sa smiať a hneď ma zobral do družstva. Nakoniec som sa stal majstrom Slovenska mladších žiakov v severskej kombinácii, no keď sme sa presťahovali do Martina, skokanské mostíky v Turci neboli, tak mi ostal futbal,“ vysvetľuje Marek. Hovorí, že hoci bol ako iné deti v jeho veku, už vtedy sa u neho prejavila pevná vôľa, nevzdával sa a vždy išiel do všetkého naplno.

Do futbalu šiel naplno

Do trénovania ho nikto netlačil, išlo to spontánne. „V tej dobe síce rodičia vedeli, že hrávam futbal, ale nikdy ma nedoviezli ani nedoviedli na tréning, automaticky po škole sme boli na štadióne a väčšinou sme ostávali dlho po tréningoch,“ spomína Marek na svoje začiatky v Martine.

Bola iná doba. „Neboli mobily, všetci sme športovali, hrali v lete futbal a v zime hokej, na škole sme museli zvládať gymnastiku, atletiku a tzv. 5 základných športov, okrem spomínaných dvoch aj volejbal, hádzanú a basketbal. Okrem toho boli plavecké a lyžiarske kurzy. Dnes musia deti do športu nútiť. Pritom možností majú teraz oveľa viac,“ dodáva.

Od roku 1983, kedy začal hrávať za žiakov ZŤS Martin, trávil veľa času na martinskom futbalovom štadióne. Prešiel všetkými vekovými kategóriami, až po mužov. „Prevažne vždy som hrával stredného záložníka, do mužov som sa dostal vo veľmi mladom veku, mal som 16-17 rokov. Vtedy po zostupe z 1. SNFL z mužstva odišla väčšina hráčov a doplnili ju hráči z dorastu,“ spomína na staré časy.

„Po večeroch sme tajne trénovali na pomocnom ihrisku a schovávali sme sa za topole, aby nás nevidel hospodár Robo Papp, s ktorým sme mali výborný vzťah aj s jeho manželkou Evkou. Pán Papp s rodinou sa neskutočne starali o hracie plochy a zázemie pre futbalistov. V podstate ihneď po škole sme prišli na štadión a trávili tam všetok čas, až do večera. Keď už bola naozaj tma, našiel som si ešte nejaké miestečko pod pouličnou lampou a tam som sa zdokonaľoval v loptovej technike,“ smeje sa Marek a spomína aj na svojich trénerov. „V Martine bolo množstvo skvelých trénerov, v prípravke Jožko Ďurička, v žiakoch Arvay a Jesenský, v doraste Kunert, Jano Lukašík, či Dubovický, v mužoch Karkó, či Haspra.“

Zbieral úspechy aj v iných kluboch

Po roku odišiel talentovaný futbalista hrať dorasteneckú ligu do Dukly Banská Bystrica a rok na to sa vrátil už do novovzniknutého klubu ŠKF ZŤS VTJ Martin a narukoval v Martine na 18 mesačnú vojenskú službu.

No v Martine sa dlho neohrial. „Už som spomínal Duklu Banská Bystrica, potom som odišiel do Rimavskej Soboty, po pol roku som už hral v Sigme Olomouc, kde som strávil 3,5 roka, odtiaľ do Slovanu Bratislava, kde sme získali majstrovský titul, a potom anabáza v Rusku, Nižnij Novgorod, CSKA Moskva, Alania Vladikavkaz, Anži Machačkala,“ spomína na svoje pôsobenie Marek.

Boli však aj ťažšie chvíle, no tie vždy ustál so cťou. „S futbalom som seknúť nikdy nechcel. Najťažšie bolo obdobie, keď ma skúšala Lokomotíva Košice s trénerom Móderom, bol som tam 3 mesiace na skúške a potom nemali na mňa financie, tak som týždeň pred ligovým zápasom odišiel do druholigovej Rimavskej Soboty. Nakoniec sa to ukázalo ako dobrý ťah, lebo v Rimavskej Sobote som našiel skvelý kolektív, perfektné vedenie na čele s trénerom Kyselom a na zápasy chodilo okolo 7 tisíc divákov.“

Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a Marek rád spomína na každé obdobie svojej kariéry. „Boli šťastné, ale aj smutné obdobia, ale tak to v živote chodí. Fantastický kolektív bol aj v Martine, aj Rimavskej Sobote, Lokomotíve Košice, Slovane, CSKA Moskve, Vladikavkaze, ale najkrajšie spomienky mám na Olomouc, to je dodnes môj druhý domov.“ Po rokoch sa napokon vrátil do Martina a nejaký čas pôsobil ako tréner.

Rodina je všetko

Dnes žije Marek so svojou rodinou v Turci. Venuje sa hotelierstvu a gastronómii. S manželkou Zdenkou prevádzkujú penzión vo Vrútkach. Svoje deti rodičia vo všetkom podporujú. Dcéra Valerie sa v minulosti venovala vodnému pólu, syn Kristián ide v otcových šľapajách. „Musí hlavne chcieť a musí mať rád futbal. Na vrchol sa dostanú väčšinou tí, ktorí najviac chcú a najviac tomu obetujú. Treba hlavne chcieť, tak ako pri ostatných druhoch činností človeka. Môjmu synovi hovorím, keď to robíš, rob to naplno, lebo ten čas môžeš využiť aj inak.“

Dcéra Valerie a syn Kristián.

Zo všetkého najviac si želá, aby bola celá rodina zdravá a šťastná. „Vo futbale som toho dosiahol ako hráč, aj tréner naozaj dosť, mám krásne spomienky a keď bude slúžiť zdravie, ešte si zahrám za Citron malý futbal, lebo aj to má svoje čaro a hrá sa na menšom ihrisku, čo mi v mojom veku vyhovuje. Želám si, aby neboli vojny a ľudia sa chovali k sebe ako pred 89 rokom, kedy sme iba chceli byť slobodní a bola morálka, úcta, rešpekt, pokora a vôľa niečo dosiahnuť. Dnes mi toto všetko chýba,“ uzatvára Marek Hollý.